Ak by ju nezlákal šport, možno by dnes vyrábala skrine. Vodná slalomárka Elena Kaliská (39) je však doma na vode už od svojich siedmich rokov. V športe dosiahla všetko, čo chcela, ale olympiádu v Londýne si nenechá ujsť.

Na strednej škole ste sa špecializovali na nábytkárstvo. Vedeli by ste ešte vyrobiť trebárs stolík?

Vyrobiť skriňu či nočný stolík by určite nebol problém. Viem, čo som robila pred rokmi. Musela by som sa do toho dostať, ale zvládla by som to. Dokonca na praktických skúškach na maturite som mala vyrobiť nočný stolík. Dobre to dopadlo, ale odvtedy som nič nevyrábala. Praktické veci ma v škole bavili, ale tie technické a teoretické vôbec nie. Ani rysovanie ma veľmi nenadchlo. Škola ma teda miestami vytrápila.

Takže beriete toto ako jednu z alternatív živobytia po skončení športovej kariéry?

Určite by som mala v dnešnej dobe problém dostať sa do nábytkárskeho priemyslu, lebo nemám prax. Keďže si uvedomujem, že šport sa nedá robiť celý život, za zadné dvierka považujem buď prácu v školstve, alebo budem ako trénerka odovzdávať nasledovníkom svoje skúsenosti.

S trénerstvom ste už pozvoľna aj začali.

Keď mám trošku voľna, zoberiem so sebou na tréning šikovného mladého kajakára a trénujeme spolu. Keďže stále profesionálne športujem, nemám na to veľa času. Už dnes však dostávam ponuky od rodičov, či by som po skončení kariéry trénovala ich deti. Rada odovzdám skúsenosti ďalším. Trénovanie je veľmi pekné, ale aj náročné. Zistila som, že nesmiem byť na deti taká náročná a žiadať od nich veľké výsledky. Musím brať do úvahy, že ony sa chcú na vode ešte hrať.

Prešla som rukami viacerých trénerov a na každého rada spomínam. S pribúdajúcim vekom sa aj náročnosť trénerov zvyšovala. Ale nikdy som nechodila domov s plačom a nesťažovala sa, že tréner bol na mňa zlý. Práve tým, že sa vždy ku mne dobre správali, udržali ma pri športe. Ako malá som trénerov na slovo počúvala a brala si od nich poznatky a skúsenosti. Neskôr, keď som si už vytvorila nejaké názory, snažila som sa ich presvedčiť o opaku. Dôležitá je komunikácia, a preto občasná výmena názorov nie je na škodu.

S tým terajším, Petrom Mrázom, tvoríte tím 19 rokov. Má vás za tie roky už dokonale prečítanú?

Určite áno. Patrí medzi mojich priateľov, na ktorých sa môžem vždy spoľahnúť, ale nie je jediný. Občas to síce medzi nami zaškrípe, ale vieme si veci vydiskutovať. Keď nie sme na tréningu, o vode sa takmer nebavíme. Máme veľa iných spoločných tém.

Pohybujete sa skôr medzi mužmi. Cítite sa medzi nimi lepšie?

Od detstva som bola viac obklopená chlapcami. Radšej som s nimi lozila po stromoch, ako sa hrala s bábikami. S mužmi sa cítim veľmi dobre, mám si s nimi čo povedať. Dokonca aj keď mám krstným deťom vybrať nejaký darček, tak pre chlapcov sa mi vyberá ľahšie.

Takže šatôčky, sponky vo vlasoch a mamine topánky vás ako malú nelákali?

Nie a dodnes mám problém, keď si mám obliecť slávnostnú róbu. Je to pre mňa utrpenie. Pamätám si, že som si na jednu spoločenskú udalosť nechcela dať na seba šaty s odhaleným chrbtom. Nakoniec ma na to prehovorili a ľudia si ma celý večer obzerali a neverili, že som to ja. Hoci reakcie boli veľmi pozitívne, nemotivovalo ma to, aby som sa takto obliekala častejšie. Okrem iného, kým som to sama nevyskúšala, neverila by som, ako k výbornému zovňajšku dokáže pomôcť líčenie. Nie som v tom veľmi zručná, keďže líčiť sa do bazéna nie je vhodné, vždy si zavolám odborníčku a som prekvapená, ako ma dokáže zmeniť.

Cítite sa lepšie na suchu alebo na vode?

Určite na vode. Jedine tam sa dokážem naozaj uvoľniť, nestresujem sa a prídem na iné myšlienky. Je to pre mňa iný svet, preto si vody užívam. Snom každého športovca je dostať sa na olympiádu a odchádzať odtiaľ so zlatou medailou.

Vy máte hneď dve. Pamätáte si na pocity z prvej olympiády, na ktorej ste sa zúčastnili?

Bolo to v roku 1996 v Atlante. Bola som nováčik, nemala som žiadne skúsenosti, strašne veľa som trénovala a nevedela som to predať. Očakávala som od seba veľmi veľa, a preto som bola o to sklamanejšia, keď som skončila na 19. mieste. Mala som veľké výčitky, ale našťastie som sa poučila, nepoddala som sa a bojovala ďalej. O štyri roky neskôr som na olympiádu do Sydney odchádzala ako favoritka, tak som sa aj cítila, ale dostala som pekne po nose. Štvrté miesto bolo pre mňa obrovským sklamaním a chcela som ukončiť kariéru. Vďaka ľuďom, ktorí ma podporovali, som bojovala až do Atén, kde som si nepripúšťala iné umiestnenie ako prvé. A vyšlo to takisto ako pred tromi rokmi v Pekingu. Sydney bolo pre mňa údolie sĺz a Atény údolie radosti.

Po toľkých rokoch športovej dráhy som sa už naučila zvládať stres a byť v pokoji. V juniorských rokoch to bolo iné. Stres bol väčší, veľa som chcela dosiahnuť, ale mala som obavy. Dnes už viem, že s napätím nič nedokážem a práve vtedy robím najväčšie chyby. Preto sa snažím zachovať si chladnú hlavu. Väčšinou sa mi to aj darí. Pred odpípaním časomerača sa poriadne predýcham, a keď sa vydám na trať, už sa len maximálne sústredím. Neverím na žiadne talizmany, preto sa spolieham len na svoj výkon.

Nikomu. Ak sa totiž dobre umiestnim, užívam si atmosféru, ktorá je okolo. V prípade olympijského zlata trvalo trošku dlhšie, kým mi to došlo. Atmosféra býva obyčajne skvelá a do postele po oslavách víťazstva padnem taká unavená, že niekedy nedokážem zaspať.

Máte občas pocit, že šport vám nielen veľa dal, ale aj vzal?

Áno, občas nad tým premýšľam. Šport mi veľa ukázal, naučil ma. Na druhej strane zas chvíľku ľutujem, že som sa na to dala. Musela som veľa obetovať, ako napríklad zábavy a diskotéky v mladosti s kamarátmi. Nielen vďaka svojej ctižiadostivosti a tvrdohlavosti, ale aj podpore ľudí z môjho okolia som zvládla veľa prekážok. Ak by som niekedy nešla cez mŕtvoly, možno by som nebola tam, kde som dnes. To však platí iba v športe. V súkromí nejdem do extrémov.

Dosiahli ste v športe všetko, o čom ste snívali?

Áno, môžem povedať, že mám všetko, čo som chcela. Ale určite sa budem aj naďalej snažiť podať čo najlepší výkon. Udržať sa medzi svetovou špičkou je totiž ťažké, lebo mladšia generácia sa nás snaží vytlačiť. Je to pre mňa výzva. Vydržím ešte do budúcoročnej olympiády v Londýne, na ktorú sa pripravujem už teraz, a čo bude ďalej, uvidíme.

Podľa dátumu narodenia sa síce blížite k štyridsiatke, ale kondičkou prekonávate mladšie ročníky. Koľko rokov odhadujete vášmu telu?

Pokiaľ mi nikto nepripomenie vek, neuvedomujem si ho. Moje telo odhadujem tak na tridsať rokov. (smiech) S pribúdajúcimi rokmi musím viac dbať na regeneráciu, lebo telo už reaguje inak ako u mladších športovkýň. Snažím sa nič nepodceniť a stále sa teším, že som zdravá. Zranenie je totiž pre každého športovca ako zrútenie domčeku z kariet. Najväčšie zranenie som mala v sedemnástich, keď som si tak nešťastne zlomila ruku, že som sa musela podrobiť operácii a rok som nemohla nič robiť. Návrat bol veľmi náročný. Som totiž typ, že ak nešportujem, odzrkadlí sa to aj na mojej váhe. Mám byť po kom silná. Každý dlhší výpadok je na mne vidieť.

Elena Kaliská: Mám problém obliecť si slávnostnú róbu!

Výber pre vás