Jeho mama bola vedúca knižnice, otec zas jadrový fyzik. Herec Pavol Topoľský (51) sa však bez chemických vzorcov v živote zaobišiel. Bez žien veru nie. Aj o nich nám porozprával, keď sme ho doma navštívili. Čo-to prezradila jeho manželka Marika (31).

Môžu práve ženy za dôležité medzníky vo vašom živote?

P: V podstate áno, za všetko môžu ony. Marika, moja druhá manželka, je v podstate mojím tretím medzníkom, ak to tak mám povedať. A aj za tie dva predošlé môžu ženy, matky mojich detí. Mám štyri deti a všetky dcéry. M: Našťastie, máme psa, takže sa to vyrovná. (smiech)

P: Samozrejme, som obskakovaný, a keď na to zabudnú, vynútim si to. Veď som najstarší dominantný samec v tejto rodine.

Ako jediný muž v domácnosti to dávate svojim babám pocítiť?

P: Na to sa opýtajte manželky. M: Dominantný určite nie je. Je to pol na pol. Zatiaľ sme nemali problém sa dohodnúť na čomkoľvek. Aj keď na druhé dieťa som ho musela trošku presviedčať, že by Kika nemala ostať sama. Nebol to zas až taký problém. P: A tak mám štyri dcéry. Veľa ľudí sa ma pýta, či ma neštve, že nemám syna. Mňa to však vôbec netankuje. Nechce sa mi mať sto detí a možno až posledný by bol syn. Inak si myslím, že som skôr utláčaný. Patrím do klubu týraných mužov všetkými ženami. Jediný, kto ma rešpektuje, je pes. Ten sa dá vycvičiť, ale vy, ženy, s vami je to veľmi ťažko.

Takže manželka ešte nie je vycvičená tak, ako by ste chceli?

P: Zatiaľ nie. Čaká má ešte veľa práce. Sme spolu len päť či šesť rokov. Ja ani neviem. M: Sedem. P: To by sme mali mať teraz krízu.

Kedy presne ste začali tanečnicu Mariku registrovať?

P: Bolo to v divadle, keď sme skúšali muzikál Na skle maľované. Keď som ju videl, pýtal som sa kamaráta, ako sa volá a hneď som mu povedal: „To bude moja manželka.“ Strašne sa začal smiať. O rok to bola pravda.

Čím vám tak učarovala, že ste si hneď boli takto istý?

P: Všetkým, ale nebudem hovoriť konkrétne, lebo bude namyslená. Potom si to prečíta a celý život mi bude tento rozhovor vo vašom časopise predhadzovať.

Aj na opačnej strane to bolo jasné: „Toto bude môj manžel!“?

M: Tak to nie. Keďže som z Moravy, ani som nevedela, kto to je. Myslela som si: „Preboha, kto je tento človek?“ Ani číslo som mu nechcela na seba dať, musel si ho zohnať inde. Bol poriadne neodbytný. P: Ale keď som ti napísal, hneď si odpisovala. M: Krútila som sa najprv, nechcela som ísť s ním ani na kávu. Ale potom som si povedala, že jedno stretnutie ma nezabije. A bolo fajn. P: Zistila, že som veľmi príjemný a sympatický muž.

Boli ste zvyknutý na to, že vám žena dala košom?

P: Nikdy som nebol sukničkár, veď toto je len môj tretí vzťah. To nie je zas tak veľa. V minulosti som nebol dlho slobodný, aby som mal čas a príležitosť striedať frajerku za frajerkou. Nenaháňal som baby. Ženil som sa v treťom ročníku na vysokej škole a hneď som sa stal otcom.

Prvé dieťa ste mali v dvadsiatich dvoch, najmladšiu dcéru tesne pred päťdesiatkou. V čom je to iné?

P: Ako dvadsaťdvaročný otec som všetko bral ako srandu. Vtedajšia manželka ešte tiež chodila do školy, pomáhali nám rodičia. Dalo sa to zvládnuť. Vtedy som to bral tak, že keď dcéra spadne z preliezačky a prípadne si zlomí ruku, nič to, dajú jej sadru a ideme ďalej. Kým kedysi som nad všetkým mávol rukou, dnes som oveľa úzkostlivejší. Má to však výhodu stať sa otcom tak skoro, lebo dnes mám po päťdesiatke a mám už dvojročnú vnučku.

Často sa stretávate s tým, že ľudia sa pozastavujú nad vekovým rozdielom medzi vami?

P: Ľudia nás už poznajú, ale kedysi, keď som bol s deťmi na prechádzke, dostával som otázky: „S vnúčatami? A dcéra je kde?“ Tak som vysvetľoval, že to nie sú vnúčatá, ale vlastné deti, a že tá dcéra je vlastne manželka. Dnes na to nereagujem. Existujú medzi ľuďmi aj väčšie rozdiely a funguje to. M: Zatiaľ sme nenarazili na problém, ktorý by súvisel s vekovým rozdielom. P: Pre nás je to takto normálne a kto to rieši, tak nech... Aj keď sa to niekomu nepozdáva, otvorene nám to nikto nepovie. Asi sa ľudia boja odpovede typu: „Čo ťa do toho!“ ktorá by, samozrejme, prišla. M: Ani v rodine sme sa s tým nestretli. Možno si aj niečo v tomto zmysle mysleli, ale nikto nepovedal nič nahlas. Mám veľmi tolerantnú rodinu. Rodičia ma nikdy v ničom neobmedzovali. Stále rešpektovali moje rozhodnutia. P: Keď ma doteraz trpia, tak si viete predstaviť, akí sú tolerantní.

Aj vy ste tolerantný k starším dcéram?

P: Nechám ich, nech si plávajú životom, ako chcú, ale z diaľky všetko sledujem. Sú pod dohľadom a keď treba, zasiahnem. Naše vzťahy sú však založené na dôvere. Týka sa to hlavne pätnásťročnej Rebeky, ktorá býva s nami. V máji dostala občiansky a neexistuje dospelejší človek od nej. Aj ja som bol v pätnástich veľký majster sveta. Hneď som si urobil vodičák na malé motorky, kúpil som si motorku a vôbec ma nezaujímalo, že sa mamka o mňa bojí. Neviem, ako by som zareagoval, keby si dcéra tiež zmyslela, že si kúpi motorku.

Možno vás toho ušetrí a nájde si rovno priateľa, ktorý ju na tej motorke bude voziť.

P: No veď práve teraz má frajera, ktorý má moped. A prednedávnom sa strepali na Prístavnom moste. Bol som akurát v Česku, len Marika sa ma pýtala, či mi Rebeka povedala, že mali nehodu. Tváril som sa vážne, ale v duchu som sa od smiechu skoro po... (smiech) Viete, keď sa narodí dcéra, rodičia majú 22 rokov starostí. Ale, našťastie, dobre sa učí. Keď nosí domov dobré známky, má aj viac voľnosti. Čo by som už len dosiahol tým, že jej zakážem sa s ním stretávať? Stretávali by sa o ulicu ďalej. Beriem to tak, že takých frajerov ešte bude.

Marika, vy ste pre manželove dcéry skôr kamarátka?

M: So staršou Luciou sme kamarátky. Boli sme v rovnakom čase aj tehotné, takže sme to spolu prežívali. Ona však rodila o štyri mesiace skôr ako ja. S Rebekou sa snažím byť niečo medzi kamarátkou a staršou sestrou. Určite sa netvárim ako jej mama. Mám však právo veta. P: Ženské záležitosti riešia takmer vždy spolu. Keď vidím, že večer idú na prechádzku so psom, viem, že sa nemám do toho starať. Ale keď ma niečo zaujíma, Rebeku podrobím krížovému výsluchu.

Ten možno v budúcnosti čaká aj na tie dve najmladšie. Ak budú Karolínka a Kristínka po vás, budete mať veselo.

P: Obidve sú šidlá a ja som bol vraj tiež neposed. Aspoň viem, že sú určite moje. Zatiaľ sú dosť tvrdohlavé, ale v tomto určite nie sú po mne. Uvidíme, čo sa z nich vykľuje. M: Ak budú po manželovi, budú veľmi cieľavedomé, schopné a šikovné. P: Vidíte, to je ten výcvik. A po vás, Marika, zdedili tanečné sklony? M: Áno, dievčatá veľmi rady tancujú. Keďže klasický život na materskej ma po roku veľmi rýchlo prešiel a tanec mi chýbal, robím kurzy tanca pre mamičky s detičkami. Kým Kika nechodila do škôlky, brávala som so sebou obe dievčatá. Teraz so mnou chodí len Kajka. Je to zábava. Neviem, či sa k profesionálnemu tancu ešte vrátim, skôr by som rada pokračovala v tomto.

M: Miláčik, mám povedať, aký si tanečník? P: To, čo viem ja, nedokáže hocikto. M: Manžel má perfektne zvládnutý jeden tanček, ktorému hovoríme kačací. Takže tancovať do spoločnosti zrejme nechodievate často. M: Do toho by som sa radšej nepúšťala. Ja som sa už natancovala dosť, takže mne to ani veľmi nechýba. Keď sme náhodou na nejakej akcii, našťastie, vždy je tam kopec iných tanečníkov.

Nežiarli, keď vás vidí s inými na parkete?

M: Očkom na nás pozerá. P: Som, naopak, rád, že nemusím ísť ja. Predsa len, som už postarší pán, ktorý nemá čo poskakovať po parkete, má iba popíjať. Ale inak vôbec nie som žiarlivý typ a Marika mi na to ani nedáva príležitosti.

Potrebuje Marika na život s vami veľa trpezlivosti?

P: Je pravda, že keď som celý deň ohučaný z dabingu, otrávený a unavený z práce, doma potrebujem aspoň na chvíľu vypnúť a mať pokoj. Preto sa stane, že ma často vytočí úplne hocičo. Ale ona vie, že nahnevaný som dve minúty. To je jedna z mojich cností. Však, macko? M: Áno, drahý. P: Hovorím vám, to je ten výcvik.

Prídete sa potom ospravedlniť, trebárs aj s kyticou?

P: Pozor, ja vždy vybuchnem právom. M: Slovne sa ospravedlniť nevie, ale dá to najavo inak. Takže je to v pohode. P: Okrem toho moja žena nemá rada kvety. Čiže ak ich nedonesiem, robím len dobre. A tak radšej nedonesiem nič. M: Áno, je to pravda. Zaobídem sa bez kvetov. Zabúdam sa o ne starať, tam je hlavný problém. Rezané sú síce pekné, ale krátko vydržia. O všetky kvety v črepníkoch, ktoré doma máme, sa stará manžel. Dokonca teraz nasadil na balkóne aj čučoriedky.

✔ Potrebuje mať v živote všetko naplánované? Nie, základné veci si načrtneme a inak berieme život tak, ako príde.

✔ Čo varí najlepšie? Je výborný kuchár, ale vie, že sviečkovou nikdy nič nepokazí

✔ Kritizujete ho za herecké výkony? Nie, som vďačný divák. Ak potrebuje kritiku, zvozia ho kolegovia, ktorí sú mu blízki.

Herec Pavol Topoľský: Nikdy som nebol sukničkár

Výber pre vás

Herec Pavol Topoľský: Nikdy som nebol sukničkár

Súvisiace články

"Arogantný frajer" Juraj Kukura: Vek je sprostosť

Imro z Paneláka, Braňo Bystriansky: Zabudol ženu na pumpe!

Scenárista Andy Kraus: Rodina ma drží na uzde

Výber pre vás