Dlho sme ich presviedčali na spoločný rozhovor a stálo to za to. Lebo Ivan a Anička Táslerovci sa ľúbia, na to dáme krk.

Ako sa to celé stalo?! Že prišiel známy muzikant do rádia, kde si pracovala, zahľadel sa ti do očí a bolo? Upútal ťa hneď?

Anička: „Myslím, že som skôr ja upútala jeho... (smiech) Tak to bolo, ty si oslovil mňa, však?

Ivan: Áno. Ale nebolo to ako z rozprávky, že by zrazu Anka odpadla, lebo som sa zjavil a ozval. Vlastne si ma ani veľmi nevšímala.

Anička: To nebola taktika!

Ivan: Nebola, to bolo proste tak. Ja som ju aj zavolal von, ale veľmi sa k tomu nemala. Nakoniec to troška potlačil jej šéf a môj kamarát. Vďaka nemu nakoniec prišla... (úsmev)

Akože: Pôjdeš s Táslerom von, lebo ťa vyhodím?

Anička: Nie, zas až tak to nebolo. (smiech) Ale hovoril mi, že máme dobré vzťahy s kapelou, Ivan je kamarát, veď choď, premôž sa. Pozval ma na koncert do klubu, tak som si povedala dobre, jeden drink ma nezabije.

V čom ťa Ivan prekvapil? Lebo speváci majú smolu, že o nich všetci máme nejaký názor, ktorý si podvedome utvárame pri pesničkách.

Ivan: Povedal by som, že dosť mylný názor. Čo spievam, nie som len ja, pieseň je pieseň a má svoje čaro. Ale moje piesne nie sú autobiografia.

Škoda, my ženy to tak troška chceme vnímať.

Ivan: Rozumiem. (úsmev)

Anička: Ja som práveže o Ivanovi nemala nejakú romantickú predstavu. Mne sa zdal odmeraný, že si nepripúšťa ľudí, lebo som tiež trocha taká. A v tomto ma veľmi prekvapil, že naopak, vie byť veľmi romantický, starostlivý a že je rodinne založený.

Ó. Takže nič z toho drsného, neuchopiteľného chlapíka, čo vidíme na pódiu?

Ivan: Pódium je niečo úplne iné ako môj život. Je to pre mňa veľmi slobodné miesto, ale nie je to realita. Ťažko sa to vysvetľuje. Prídem, spievam, robím, čo robím, som rád, že mám tento svet, a myslím si, že mnohí mi ho môžu závidieť, lebo si v ňom robím, čo chcem. Ani sám niekedy nerozumiem, čo sa na tom pódiu deje. (úsmev) Že ľudia na nás chodia už 15 rokov, tešia sa, že nás stále hrajú a na koncertoch máme plno. To je pre mňa neuveriteľný zázrak znova a znova.

Kde sa tie vaše dva svety stretávajú? Nakoľko rozumieš tomu Ivanovmu?

Anička: Rozumiem mu veľmi dobre. A čím dlhšie ho poznám, tým viac to chápem. Na pódiu je to tak, ako hovorí. Ale doma mám v zásade aj tak klasického, štandardného chlapa.

Keď „obyčajné“ dievča začne chodiť s hviezdou, predsa len je to opradené rôznymi očakávaniami. Kde sa to zlomilo, že od nechcem, nepôjdem si zrazu začala uvažovať o Ivanovi ako o partnerovi?

Anička: Hneď v ten večer. Dlho sme sa rozprávali. Pôvodne som chcela ísť len na chvíľku, ale z podniku sme odchádzali poslední. Potom nekonečná prechádzka po nočnej Bratislave... Už vtedy som vedela, že to nebude len tak.

O. k. A teraz Ivan. Čo má Anička, čo nemali ostatné?

Ivan: Mne sa na Anke páčilo, že je taká, aká je. Obyčajná, v úvodzovkách. Lebo ja si o sebe myslím, že som tiež obyčajný chlapec. Presne taký, ako keď som sem prišiel z Prešova a začal robiť to, čo robím. Nie je to baba, ktorá sa ide zblázniť z celebrít, večierkov. Keď som ju spoznal, mala tričko, rifle, conversky na nohách. Veľmi podobný štýl ako ja. Nemá ambície, aby sa po mne šplhala, propagovala. Toto všetko nás spojilo. Nikdy jej nenapadlo využiť to. Robí si svoj džob a všetci sa čudujú, že cestuje po meste naďalej trolejbusom. A prečo by nemala, pýta sa ona? Čo sa zmenilo tým, že začala chodiť s Táslerom? Toto sa mi na nej páči. To, že nie je „obyčajná“, práve naopak. V tomto je dnes až neobyčajná.

Fakt, a čo sa zmenilo tým, že si Táslerová?

Anička: Priezvisko. Inak sa nezmenilo nič, čo som rada. My spolu žijeme už tri roky v jednej domácnosti. Jasné, svadba vzťah posunie akoby bližšie k založeniu rodiny a podobne. No medzi nami je to také isté.

Nepociťuješ tlak dobroprajného okolia a médií, odkedy si si vzala známeho muža?

Anička: Občas áno. Nie som s tým veľmi stotožnená, ale beriem to ako súčasť Ivanovej práce. Tým, že som aj ja žurnalistka, dokážem pochopiť ostatných novinárov. Viem, že keď sa Ivan oženil, zrazu som začala byť pre médiá zaujímavá aj ja. No nie je to nič, po čom by som túžila a čo by mi robilo dobre. A že teraz robíme rozhovor do EVY, je len preto, že EVU mám rada a čítam ju. (úsmev) Ivan: Ja som počítal s tým, že keď budem mať svadbu, médiá sa budú o nás zaujímať. No ani sme nechceli nič tajiť. Len sme sa chceli vyvarovať klasického scenára, keď sú niektoré dvojice odrazu v každej relácii, v každom časopise. A všade len rozprávajú, ako strašne sa milujú.

Ako ťa Ivan požiadal o ruku? Ak to bolo veľmi pragmatické, tak nám to troška podfarbi.

Ivan: No to treba podfarbiť... (smiech)

Anička: Nie, bolo to veľmi romantické! Milujem Rím, bola som tam už niekoľ kokrát a veľmi som ho chcela Ivanovi ukázať. Stále som mu rozprávala, že Rím je úžasný a Fontána di Trevi zo všetkého najúžasnejšia. Tam sa to aj stalo, akurát...

Ivan: ... Nebolo to úplne jednoduché.

Anička: Ivan bol šokovaný z toľkých ľudí. Myslel si, že je to romantické, tiché miestečko. A každý, kto tam už bol, vie, že sú tam stále stovky ľudí.

Ivan: Ja som si myslel, že pri Fontáne di Trevi o druhej v noci nikto nebude! Ale boli tam húfy ľudí. Dokonca sme stretli nejakých známych. Hovorím si, toto nie je možné!?

Anička: Nakoniec to spravil. A ja som pochopila, prečo bol dovtedy taký nervózny a napätý.

Ivan: Áno, áno, dal som aj kľak. Klasická ženská otázka.

Neodhovárali ťa od vzťahu so známym mužom?

Anička: Okolie urobí svoje. Že predsa len, je to spevák, je známy. No potom keď toho človeka spoznáš, zistíš, že nemusí byť taký, ako si ľudia myslia.

Treba však povedať, že s tebou ide povesť ťažkej povahy. Taký si alebo ťa takým urobili roky v šoubiznise?

Ivan: Neviem, či ťažká. Tento biznis nie je ľahký. Nie je to pre ľudí, ktorí sa hneď rozplačú a sú citlivky. Niekedy to možno nie je ľahké pre ľudí, ktorí so mnou chcú robiť. Na druhej strane, zážitky, ktoré so mnou zažijú, sú neuveriteľné. (smiech) Ale vieš, veľa sa toho napíše. Že sme sa desať rokov nerozprávali s Richardom Müllerom. A pritom to nie je pravda. Nikdy sme neboli na nože. Tiež boli reči, že sa nebavíme s Kaťou Knechtovou. Teraz spieva na našej novej doske. Ja rád robím s ľuďmi, ktorí vedia, čo chcú, z ktorých niečo ide. V našom štúdiu som vlastne viac než na pódiu. Nahrávam v ňom veľa muziky pre iných ľudí a mám to veľmi rád. Robiť s inými interpretmi, iné piesne, ako spievam s IMT Smile, je veľmi zaujímavá robota.

Nebolo by pre tvoju tvorbu lepšie obdobie trpiace ako toto, keď si bohapusto šťastný?

Ivan: Ja svoju tvorbu vôbec neviem ovplyvniť. Len čakám, čakám, kedy to príde. Niečo sa dá posunúť, potlačiť, ale v princípe je to nevyspytateľný proces. A som presvedčený, že pokoj mi pomáha. Zložil som piesne, aj keď som na tom bol zle, ale tie najkrajšie skladám, keď som v pohode. No nie je to tak, že prídem domov, brnkám si na gitare. Ja v jednej izbe, Anka v druhej a skladám. Niečo som zložil aj pri nej, keď pozerala telku alebo čítala EVU. (smiech) Niekedy môže byť aj v sprche, to je chvíľka, príde nápad, hneď si to nahrám do telefónu. Nie som nejaký blázon, že počkajte, teraz tvorím, musím sa izolovať. Som normálny. Ráno idem do štúdia, o šiestej sa vraciam. A popri tom máme občas šnúru. Aničky sa pýtali, ako to prežíva? Ale veď my nie sme v Amerike! Sme povedzme v Žiline. Tak zahrám o ôsmej koncert, o desiatej skončím, o polnoci som doma. Inak žijeme normálny, štandardný život.

Papuče, deka, televízne noviny, teplá večera?

Ivan: Papuče nie. Ostatné môže byť. A deka je od mamy.

No dobre. A Ivan napríklad aj tuší, kedy máš narodeniny?

Všimne si, keď prídeš od kaderníčky?

Anička: Ale áno... Aj keď ja mu vždy vopred hlásim, že idem ku kaderníčke, a vyhnem sa tomu, že by si to potom nevšimol a nepochválil... (smiech)

Tak poďme na klasický test pre partnerov, ako dobre sa poznáte. Anička, doplň text pesničky: Aj keby ma osud na valci prešiel...

Anička: Tak si len vzdychnem a bude mi lepšie.

Čoho v živote sa Ivan najviac bojí?

Anička: Asi adrenalínu. Horské dráhy, potápanie, také životu nebezpečné veci.

Ivan: Alebo bungee a tak.

V ktorom roku vznikli IMT Smile?

Anička: Fu, to podľa mňa nevedia ani oni sami. Lebo raz hovorí 15 rokov, raz 17, raz 18, ale dávno. A ja som bola ešte maličká.

Ivan, ako sa volá Ankina najlepšia kamoška?

Ivan: Tak to je otázne, ktorá to je... (úsmev) Mirka?

Koľko má Anička kíl?

Ivan: To sa nehovorí! Presne toľko, koľko má mať. Ja síce varím dobre, ale je to konštantné číslo, odkedy ju poznám.

Ivan: Je to pre mňa veľký relax. Keď som už príliš nervózny, toto jediné ma upokojí.

Anička: Varí určite lepšie ako ja. Teraz som bola tri dni preč z domu. A keď som sa vrátila, čakala ma večera. Zeleninová polievka a dukátové buchtičky.

Kedy si svoju ženu najviac v živote naštval?

Ivan: (úsmev) To by som radšej zamlčal...

Dnes je všade strašne veľa talentov, superstáristov, každý chce preraziť. Ako vnímaš tento nový prínos do slovenskej muziky?

Ivan: Ja to vnímam ako prirodzený svetový trend. Všetci spievajú. Pustím si Alishu Keys, zaspievam to podobne a idem na súťaž. Na jednej strane je to super, lebo ľudia sa venujú hudbe. Na druhej strane, v máloktorom z týchto ľudí vidím túžbu robiť hudbu, skôr túžbu stať sa slávnym a veľmi rýchlo zarobiť. Za to, že prídem na nejaký večierok, niečo poviem, zaspievam dve pesničky a hotovo. Majú pocit, vrátane ľudí, ktorí tieto šou vytvárajú, že toto je normálne. A to mi príde choré. Máloktorý z týchto interpretov z rôznych súťaží vôbec zahral reálne svoj vlastný koncert.

Napriek toľkým rokom na scéne sa držíš celkom komorne v úzadí. Neposkytuješ veľa rozhovorov, nie si ani žiadny porotca... Neláka ťa to?

Ivan: Mal som ponuku a odmietol som ju. Neviem si sám seba predstaviť, čo by som tam robil... Určite nie som televízna hviezda, neviem moderovať, nie som zábavný. Nebudem robiť veci, pri ktorých sa necítim dobre. Už len taká maličkosť, že keď máme ísť vystupovať do televízie, ale nechceme hrať na plejbek, je problém. To je realita aj po mnohých zlatých platniach. Nemám ani pocit, že by mi takáto prezentácia v čomkoľvek pomohla, prospela. My máme koncerty plné a funguje to aj bez toho, aby som sa niekde pretŕčal. Hudba je moja najosobnejšia výpoveď.

Mnoho interpretov sa po čase dostane do prirodzenej tvorivej krízy. Máš ešte stále dosť invencie a energie?

Ivan: Niekoľkokrát som sa aj ja dostal do pochybností. Že či ešte má význam pokračovať, či som náhodou už nepovedal všetko. Ale mám pocit, že v rámci IMT Smile vzniklo niečo silné, čo nie je len o hudbe. Spojenie brata Mira, mňa a všetkých okolo nás, to je taký zvláštny rodinný príbeh. Možno môžem povedať, že sme sa stali prirodzenou súčasťou istej generácie. Ľudia si s našou muzikou spájajú zážitky, spomienky. Chápem, že táto krajina aj moja tvorba majú svoje hranice. A nemyslím si, že by som mal ešte nutne urobiť niečo veľké a prevratné. Ale určite ešte môžem urobiť veľa dobrých vecí.

Hovorilo sa, že sa beriete, lebo si tehotná. A teda evidentne nie si!

Anička: Tiež som to počula... Veď pre čo iné by sa už dnes ľudia brali, nie? To je aká hlúposť?! My sme sa brali len z lásky.

Anička: Ja mám sestru, Ivan má brata. Uvidíme, pri akom počte detičiek raz skončíme my... (úsmev)

Ako vidíš svoje ambície pri Ivanovi? Lebo žene sa ľahko môže stať, a nemyslím to v zlom alebo dehonestujúco, že skončí pri úspešnom umelcovi ako jeho prirodzená manažérka, pravá ruka a okrasa.

Anička: Na toto som asi príliš ambiciózna. Momentálne by som chcela doštudovať, dokončiť videoklipy, ktoré sme robili, začať písať. A robím si kurz na University of the Arts London, odbor Fashion journalism. Uvidím, ako to pôjde ďalej...

Čo vy dvaja spolu najradšej robíte?

Anička: Cestujeme, chodíme na koncerty a festivaly.

Ivan: Lebo to nie je také obyčajné cestovanie. To je aj útek, aj úlet, odtrhnutie sa od všetkého, čo je tu. To je jazda! Boli sme dvakrát po tri mesiace v Austrálii. Som rád, že vďaka tomu, čo robím, si to môžem dovoliť.

Veríte v lásku na celý život?

Anička: Ja áno. Veľkým vzorom sú mi rodičia. Brali sa po trojmesačnej známosti a sú spolu 26 rokov. Majú spolu krásny, harmonický vzťah. Keď vidím ich, tak verím a chcem, aby to tak bolo aj v mojom prípade.

Ivan: Ja som nemal až taký romantický príklad v detstve. No napriek tomu si myslím, že láska je to, čomu sa oplatí veriť. Pre vnútorné šťastie. Človek nikdy nevie, čo bude. Mať v tejto otázke pozitívnu myseľ je však dôležité.

Ivan Tásler: Čím sa mu podarilo naštvať jeho Aničku?

Výber pre vás

Ivan Tásler: Čím sa mu podarilo naštvať jeho Aničku?

Súvisiace články

Ivan Tásler a jeho Anička: Veria v lásku na celý život

Výber pre vás