Jednej sa zapáčil život na vidieku medzi zvieratami. Druhá by život v meste nevymenila ani za nič.

Renáta (45): Milujem vidiek!

Renáta Horváthová vyrástla v bratislavskom Starom Meste a ako sama hovorí, prežila tu najkrajšie roky svojho života... Napriek tomu dala Bratislave zbohom.

„Staré Mesto sa mi páčilo pre jeho historické pamiatky a aj preto, že som mala všade blízko. Ako dieťa som sa hrávala pred domom, kde bolo svojho času oveľa viac zelene a nebolo tam tak rušno ako teraz. Nikdy som si však nemyslela, že niekedy vo svojom živote odtiaľto odídem.

Ale nie nadarmo sa hovorí nikdy nehovor nikdy... V mojich detských časoch aj mesto vyzeralo inak a okrem minimálneho množstva zelene je na každom voľnom mieste platené parkovisko alebo nová stavba. Ale v každej štvrti sa dajú nájsť horšie aj lepšie miesta,“ opisuje grafička Renáta.

„Skôr to bolo tak, že som z neho nechcela nikdy odísť. Keď som stretla svojho terajšieho partnera, pracoval s koňom v lese. Vďaka jeho práci som sa dostala aj v Bratislave do krásnych častí, objavovala som zatiaľ nedotknutú prírodu. Bez neho by som sa na tie čarovné miesta nikdy nedostala a nezostali by mi také krásne spomienky, aké mám dnes. Ale práve jeho práca nás zaviala ďalej od môjho rodného mesta, na Záhorie.“

Do lesov na Záhorí za Malackami ju po prvý raz priviedla pred sedemnástimi rokmi kamarátka Ľubka a ich spoločná záľuba zbieranie húb. „Ani vtedy som si ešte nepomyslela, že sa tam o pár rokov presťahujem a cez tieto lesy budem chodievať každý deň.“ Sťahovanie nebolo jednoduché, najmä preto, že mesto opúšťala po toľkých rokoch. „Ale bolo to potrebné. A od Bratislavy to zasa tak ďaleko nie je.“

Rodičia viedli Renátu k láske k prírode a k zvieratám „Hlavne mamina, ktorá pochádza zo stredného Slovenska a vyrastala na dedine, kde chovali rôzne domáce zvieratá aj psy. Každé prázdniny som ako dieťa trávila na chate u rodiny. Chodievali sme na hríby, zbierali čučoriedky. Zabehli sme aj do dediny po pravé mlieko od kravičiek a mali sme aj domáce vajíčka.“

Keď sa presťahovala za priateľom na vidiek, tiež sa začali postupne obklopovať zvieratami. Dnes okrem troch psov, kocúra Mikiho, kôz či sliepok chovajú aj čínske kačky, husy, zajace i holuby. „Aj vietnamské prasa Huga, svinky mangalice Miška a Mišku s ich ratolesťami, ale aj pštrosa Herkulesa,“ vypočítava ďalej. Každé zviera je pre ňu niečím výnimočné.

„Je úžasné len tak si sadnúť a pozorovať ich správanie. Nepotrebujeme televízor, máme ho živý a všetko v priamom prenose. Keď prídem do mesta a sledujem správanie ľudí, v duchu si hovorím: Kiežby ste si brali príklad od zvierat a navzájom sa k sebe tak aj správali. Zviera má rešpekt pred ďalším a neublíži, ak nie je v ohrození,“ hovorí. „Dokázala by som pri nich len tak sedieť aj celé hodiny, ale robotu za mňa nik neurobí,“ smeje sa.

„Keď prichádzam domov, čakajú ma pri bráne ako načasované. O chvíľku sa privalí Hugo, dobehnú Miškine ratolesti a zo mňa opadne všetka únava z celého dňa, zabudnem na starosti. Život to nie je jednoduchý, ale nenudíme sa a ani nesťažujeme. A ak sa ma spýtate, či mi prekáža, že kvôli zvieratám nejdem na dovolenku kamsi ďaleko a na dlhší čas, tak určite nie,“ zakončuje spokojná Renáta.

Katarína (34): Milujem mesto!

Katarína Olejárová pochádza zo Zvolena. Vyrástla v sídliskovom paneláku. Ako tínedžerka neznášala čakanie na autobusy a bežne všade chodila peši, ak mala dosť času, čo jej teraz v Bratislave chýba, ale cíti sa v nej výborne.

„V mojom rodnom meste som v detstve mala všetko, čo som potrebovala, jasle aj škôlku za domom, do základnej školy som chodila v centre mesta, gymnázium som mala z domu na päť minút, takže keď som si zabudla desiatu, stihla som si po ňu domov zabehnúť cez veľkú prestávku,“ spomína redaktorka Katka.

Do Bratislavy prišla študovať na vysokú školu. „Keď som uvidela bratislavské Hlavné námestie, bola som veľmi sklamaná. Toto je Hlavné námestie hlavného mesta? Veď naše zvolenské je trikrát väčšie!“ spomína dnes s úsmevom. Ako študentka si naštudovala dopredu trasy autobusov a električiek a Bratislavu tak najskôr spoznávala len podľa názvov zastávok MHD.

„Po dvoch rokoch som už mala celkom dobré zázemie, skvelé spolužiačky na výške, dobré spolubývajúce na intráku a k tomu po večeroch aj cez víkendy tréningy folklórneho súboru, kde som tancovala. A už mesiac po skončení školy som si našla aj prácu,“ spomína Katarína.

Potom tu stretla svojho budúceho manžela, pôvodom z Liptova. „Často sme chodili do divadla, do kina, každý mesiac sa tu dajú vidieť rôzne výstavy, je tu oveľa rušnejší spoločenský život ako v malých mestách. Na vidieku, kde má človek rodinu a známych, sa nemusí žiť zle. Iné by to bolo v našom prípade, keby sme sa prisťahovali do niektorej zo satelitných dediniek Bratislavy.

Tam je to jeden dom s vysokým múrom vedľa druhého, väčšinou katastrofálna doprava do hlavného mesta, slabé vybavenie, škôlky a školy kapacitne nestíhajú, ak sa nájde ihrisko, tak možno iba jedno. Na druhej strane vidiečanom závidím pohodu a pokoj, ktorý tam vládne cez víkendy. Tiež je skvelé, že si môžu vypestovať vlastné ovocie a zeleninu.“

„Nie som vyslovene nákupná maniačka, ale do nákupných centier chodím rada, často aj s dcérou Luckou. Je tam všetko poruke a kým nakúpim, ona sa zabaví v detskom kútiku a obidve sme spokojné.“ Ak v kine práve dávajú nejakú dobrú animovanú rozprávku, pomedzi nakupovanie stihnú ísť aj do kina.

„Zľavy sú fajn a ak vidím nápis „sale“ na obchode, ktorý mám rada, určite doň aspoň nazriem. V podstate väčšinu vecí nakupujem za dobré ceny, v zľavách. Keď sa mi niečo páči a viem, že napríklad v auguste sú v obchodoch zľavy, nekúpim si to a počkám, kým zlacnejú. Už viem, kedy sú výpredaje a snažím sa tam vždy výhodne nakúpiť všetko, čo potrebujeme. Najradšej však nakupujem oblečenie pre dcérku.“

S dcérkou často chodia do bratislavskej zoologickej aj botanickej záhrady. „Máme to blízko domu, takže sme tam varené-pečené a tuším ju to tam nikdy neprestane baviť,“ teší sa mamina. Spoločne s manželom sa radi prechádzajú po nábreží Dunaja, niekoľkokrát za rok vybehnú aj na Devín.

„Folklóru sme zostali verní, preto navštevujeme folklórne akcie. A nielen to. Nemôžeme chýbať ani na akciách v hlavnom meste. Radi zhliadneme každoročnú korunováciu, dni majstrov, keď na námestiach bývajú ľudoví remeselníci so sprievodným programom. Naposledy sme si užili výlet vláčikom na Bratislavský hrad. Najväčší zážitok z toho mala, samozrejme dcérka,“ teší sa Katka.

Pokojný vidiek či mesto plné vzrušenia? Kde sa žije lepšie

Výber pre vás

Pokojný vidiek či mesto plné vzrušenia? Kde sa žije lepšie

Súvisiace články

Splnený sen na vidieku: Nechýba ani tajná izba v skrini!

Školáci majú problém s hmotnosťou: Obéznejší sú na vidieku

Hľadáme starší dom na vidieku: Má zmysel zjednávať cenu?

Výber pre vás