Mala som takmer 35 rokov a vôbec som si nemyslela, že ešte budem mať dieťa... Niežeby som po ňom netúžila, práve naopak. Prvá dcéra však už mala 12 rokov, po rozvode s exmanželom sme žili v podnájme s druhým partnerom. No osud sa s nami trochu zahral a otehotnela som. S partnerom, teraz už manželom, sme však ani chvíľu nepolemizovali o tom, či si dieťa necháme, alebo nie. Veľmi sme sa tešili, a keď sa malá narodila, nebolo šťastnejšej mamy a otca. Dcérka bola veľmi zlatá a dobručká, dojčila som ju jeden a pol roka, na čo som bola hrdá, veď nie každá mamička má to šťastie.

Presne si pamätám, ako som skončila s dojčením, bolo horúce leto, a všetci štyria aj so sestrinou dcérou sme sa vybrali na kúpalisko. Netuším, čo vtedy bolo v bazéne, respektíve ako často v ňom vymieňali vodu, no všetky tri sme si odniesli ženské problémy a najmladšia dcérka dostala mononukleózu!

Mala poriadnu angínu a teploty, no zvládla to relatívne dobre. Prešli však dva mesiace a jeden piatok sa mi dcérka zdala akási nesvoja. V nedeľu však už bola vyslovene nervózna, uplakaná, čo bolo u nej nezvyčajné. V pondelok ráno sa mi zdalo, že má akúsi nažltlú pokožku, takže sme šli k detskej lekárke. Keď ju tá videla, okamžite nás poslala na infekčné oddelenie, kde dcérke robili rôzne testy s tým, že popoludní mám prísť po výsledky. Aký bol môj šok, keď mi lekárka povedala, že musíme ísť okamžite do nemocnice, pretože dcérka nemá skoro žiadne červené krvinky a okamžite musí dostať transfúziu! Ani neviem, ako som prešla cez celé mesto domov. Volala som mužovi, aby ju pripravil, a trielili sme do nemocnice.

V nemocnici nás poslali na onkohematológiu, keď som videla ten názov oddelenia na dverách, takmer som odpadla od strachu. Tu jej robili ďalšie testy a diagnóza znela: autoimunitná hemolytická anémia – po prekonaní mononukleózy sa totiž imunita „zbláznila“, začala bojovať proti vírusu tak, že, bohužiaľ, zabíjala aj krvinky.

Upokojili ma, že nejde o onkologické ochorenie, no ďalší šok nastal, keď lekári zistili, že jej nemôžu dať transfúziu, pretože sa jej tvoria akési „nevhodné protilátky“ a mohla by jej ešte viac uškodiť. Našťastie jej namiešali akýsi „koktejl“, ktorý jej pár dní podávali prostredníctvom infúzie. Evidentne sa dcérke uľavilo, pretože po niekoľkých hodinách plaču konečne zaspinkala. Po pár dňoch hospitalizácie prišiel hlavný lekár oddelenia s tým, že môžeme ísť domov, no museli sme absolvovať rok pravidelných vyšetrení a pozorovania.

Keďže mala zväčšenú pečeň a slezinu, nesmela pre to veľmi behať a skákať, no najmä sa podchladiť, pretože by to vraj mohlo dopadnúť zle. Nejaký čas sme tiež museli dodržiavať diétu. No asi najhoršie dcérka znášala odbery krvi – dodnes má averziu k lekárom, hoci už má deväť rokov a je to rozumné dievča, nedokáže prekonať strach z ihiel. Ale v porovnaní s tým, ako vážne to s ňou vtedy vyzeralo, sú to len také „drobnosti“. Neviem, či existuje horší strach ako strach rodiča o dieťa. Sme šťastní, že dcéra je v poriadku, bazénom sa odvtedy vyhýbame a radšej raz za rok-dva ideme k moru, kde si to poriadne užijeme.

Naozaj iba matky vedia, čo je to, prežívať chorobu dieťaťa a tá bezmocnosť, keď musíte čakať na výsledky a neviete dieťaťu pomôcť, pritom ono sa spolieha na vás. Našťastie, tento príbeh sa skončil dobre, ale aj tu vidno, ako ľahko sa dá prísť k nejakej chorobe, o ktorej sme dovtedy ani nepočuli. Prajeme si, aby takých príbehov s dobrým koncom, bolo čo najviac.

Kúpala sa s dcérou v bazéne, doma zistila, že to bola chyba: Obe ťažko ochoreli a to bol len začiatok...

Výber pre vás

Kúpala sa s dcérou v bazéne, doma zistila, že to bola chyba: Obe ťažko ochoreli a to bol len začiatok...

Súvisiace články

Z jeho dotykov som doslova šalela! Zaľúbila som sa do chlapa, ktorý ma liečil, lenže... bol v tom háčik!

V detstve zažila peklo, ale to najhoršie prišlo, až keď si našla frajera: Neskutočné, čo s ňou robil...

Bála som sa, čo bude s vnučkou po mojej smrti: Potajomky som urobila niečo, čo mi dcéra neodpustí...

Výber pre vás