Mať rodičov operných spevákov a nestať sa ním tiež je skoro nemožné. Vám sa to takmer podarilo.

Ako chlapec i študent na dopravnej priemyslovke som si povedal, že nebudem robiť to, čo moji rodičia. Nemal som až tak rád operu a do divadla som často ako dospievajúci pubertiak musel chodiť niekedy aj proti svojej vôli, lebo mama mi nakázala.

Ako malý som tam chodil s rodičmi na skúšky, keď ma nemali kde nechať, a ako starší som jednoducho musel. Počas strednej školy som hrával v ochotníckom divadle, a to ma veľmi bavilo. Ani nie tak pre samotné herectvo, lebo som bol drevo, ale boli sme výborná partia. Myslím, že divadlo dopomohlo k tomu, aby som sa jedného dňa rozhodol, že sa prihlásim na VŠMU. Mal som však málo času na prípravu, a tak som skúšky nespravil. Prihlásil som sa teda na konzervatórium.

Často vás v opere porovnávali s otcom?

Áno, trvalo to takmer až do jeho smrti. Musel som s tým bojovať. Liezlo mi to na nervy, ale nemal som z toho komplex. Otca som si vážil nielen ako rodiča, ale aj ako umelca. Mal úžasný hlas. Bol vysokovýkonný spevák. Keď som začal spievať, zistil som, že dvaja navlas rovnakí speváci nemôžu byť. Teraz som na vrchole speváckej kariéry a už nikto nerieši moju farbu hlasu, podstatný je len výkon.

Boli ste s vašimi výkonmi vždy spokojný?

Po výhre v medzinárodnej Pavarottiho súťaži som dostával viac ponúk zo zahraničia. Spieval som v USA, Japonsku, Taliansku,vo Švajčiarsku či v Nemecku. Aj v Slovenskom národnom divadle ma začali obsadzovať do veľkých postáv. Zdvihlo mi to sebavedomie. Mohol som sa vypracovať. Spievať v cudzom prostredí bol a stále je pre mňa väčší stres. Tam spevák musí ísť na 120 percent.

Domáce publikum vám viac odpustí. To zahraničné musíte presviedčať o svojich kvalitách. Vždy som sa snažil ísť nad svoje možnosti. Na sile potlesku umelec cíti, či ľudia jeho výkon prijali. Zažil som aj sklamanie v Prahe, keď bol aplauz slabý. Nebol som disponovaný a vedel som, že som nepresvedčil. Bol som sklamaný z toho, že som nemohol urobiť viac, lebo hlas ma nepustil.

Boli ste na pódiu aj dojatý?

Veľakrát. Nemôžem sa však príliš dojímať, lebo to znižuje koncentráciu. Lepšie je svoje emócie kontrolovať, lebo potom človek stále chodí rozcítený, a to ho znivočí. Bol som dojatý nielen z obecenstva, ale i zo seba. Keď som účinkoval v dráme Rigoletto a mal som predstierať plač, skutočne som sa rozplakal.

Myslel som totiž na nejakú smutnú udalosť zo života. Zrazu som bol na javisku ako Martin Babjak a nie ako postava. Dirigent ma okríkol, že to mám len hrať a nie naozaj plakať. (smiech) Čím som starší, tým lepšie viem držať emócie na uzde. Veľmi mi v tom pomohlo aj spievanie na pohreboch.

Každý radšej počúva chválu ako kritiku na svoju adresu. Čo smeruje častejšie k vám?

Rady a kritiky som počúval nielen od rodičov, ale aj od starších kolegov. Hoci mi to prekážalo, aj sám som o ňu žiadal. Som človek, ktorého je za čo kritizovať. Nie som talent od prírody. Čo som dosiahol v umeleckom živote, bolo aj preto, že som kritiku okolia prijímal.

Pätnásť rokov som chodil k učiteľovi spevu Franjovi Hvastijovi, ktorý ma veľmi veľa naučil. Nikdy sa však na mňa neprišiel do opery pozrieť, ale vždy medzi prvými vedel, čo som zaspieval dobre a čo mi veľmi nevyšlo. Keď som začal dosahovať prvé úspechy, počúval som veľa chvály. On mi raz smutne povedal: „Martin, Martin, veľa vás chvália, a to nie je dobré, dávajte si na to pozor.“ (smiech) V súčasnosti si zdokonaľujem techniku ovládania hlasového aparátu u tenoristu Petra Oswalda.

Keď vystupujete na jednom javisku so súrodencami, kto zožne najväčší úspech?

Nespievam preto, aby som bol lepší ako moje sestry či bratia. Neporovnávame sa medzi sebou. Každý z nás si razí vlastnú cestu a ide si za svojím cieľom. Sestra Terka sa tak vypracovala, že keď máme spolu koncert, ľudia ju hodnotia lepšie ako mňa. Po vystúpení jej nadšene gratulujú a až neskôr zbadajú mňa. Aby sa nepovedalo, aj mne potrasú rukou. (smiech)

Jablko nepadlo ďaleko od stromu ani čo sa týka vašich dvoch dcér.

Simonka a Andrejka, ktoré sú dnes už dospelé, mali odmalička rady hudbu. Chodili na husle a klavír, rady tancovali. Staršia Simona, ktorá dnes študuje divadelný manažment, chcela byť speváčkou, ale nevedela na vystúpení prekonať obrovskú trému. Mladšia študuje na konzervatóriu kompozíciu a spieva v orchestri Bratislava Hot Serenaders.

Cítite sa doma medzi vašimi troma ženami ako kráľ?

Je ťažké byť kráľom medzi ženami. Svet žien je iný ako ten chlapský, je citovo komplikovanejší. Keďže nemám syna, prispôsobujem sa dievčatám. Majú iné nároky, iné názory na svet. Na mňa sa dívajú nielen ako na otca, ale i muža, a chcú ma poúčať.

Vypočujem si ich a niekedy im dám za pravdu. Obidve majú vážne známosti. Beriem to tak, že majú svoj rozum a nechcem sa do nich starať. Nedávam im rozumy. Stále ich živím, lebo bývajú doma. Nechcem byť taký krutý, aby si počas štúdia aj zarábali. Máme dohodu, že nemusia domov nosiť diplomy, ale musia sa dobre učiť.

Martin Babjak: Je ťažké byť kráľom medzi ženami

Výber pre vás