Môj vtedy 18-ročný syn si urobil vodičský preukaz a veľmi, veľmi túžil po aute. Hoci bol v tom čase iba stredoškolák, rozhodli sme sa s manželom, že mu urobíme radosť. Pred naším činžiakom svietilo v celej svojej paráde jeho prvé auto. Krásna oranžová Lada s nálepkou PLAYBOY.

„Mami, oci, prvá jazda bude patriť len nám trom!“ Ja ako prakticky mysliaca žena som navrhla synovi, aby sme išli na cintorín. Bolo totiž Všetkých svätých. Dosť pršalo, a tak mi prišlo praktické, že sa odvezieme autom. Veď bolo treba poodnášať kytice, zapáliť sviece a pomodliť sa nad hrobmi našich zosnulých.

„Fajn,“ usmial sa môj syn. „Mamka, tatko, nasadajte, začína sa naša prvá rodinná jazda!“ Na sviatky bývajú cintoríny plné ľudí a parkoviská plné áut. Nebolo tomu inak ani teraz. Môj syn nemal kde zaparkovať. Muž vyšiel z auta a hovorí: „Tu je jedno voľné miesto, poď s autom sem. Spokojne nastúpil a 100% veril svojmu jedinému synáčikovi, že zvládne zaparkovať svojho tátoša na vybranom mieste. Môj syn cúvol a zrazu sa ocitol v jame, z ktorej nedokázal vyjsť. Už sa začalo stmievať a to bol dôvod, prečo si jamu nevšimol ani manžel, ani syn. No, čo už? Vzniknutú situáciu bolo treba riešiť. Môj manžel zavelil: „Žena moja, ideme tlačiť auto!“ Keď treba, tak treba, pomyslela som si. Obidvaja sme sa zapreli a vtom sa to stalo. Ja som sa zmenila na jednu čiernu machuľu, z ktorej kvapkalo blato zovšadiaľ. Čo vám budem hovoriť. Moment prekvapenia sa zmenil na moment hnevu, ktorý som však musela v sebe potlačiť. Na cintoríne sa predsa nepatrí nadávať. Nadávky som si odkladala na neskôr. Keď sme už zaparkovali, vybrali sme z nášho auta všetky veci a vybrali sme sa k hrobom našich najbližších. Cestou sme postretávali mnoho známych. Každý sa ma pýtal, čo sa mi stalo, prečo som celá zablatená. Každému som trpezlivo vysvetľovala, čo sa nám stalo. Niektorí sa len s pochopením s nami rozlúčili, iní sa smiali. Mne však nebolo do smiechu. Naopak, veľmi som sa hanbila za to, ako vyzerám. Stále som sa v duchu zastrájala, ako vynadám môjmu manželovi. Keď sme prišli domov a už som sa chystala na slovný útok, môj muž ma objal a povedal mi: „Nikdy si nebola taká pekná ako teraz.“ Svojím šarmom ma úplne odzbrojil.

Dnes už nie je medzi živými. Hovorí sa, že nad hrobom svojich blízkych sa nepatrí smiať. Keď však ideme s mojím synom k manželovmu hrobu, vždy si spomenieme na jeho prvú jazdu, ktorá ma na chvíľu zmenila na nepoznanie. Pri tej spomienke sa usmievame a ja cítim, že sa s nami smeje aj môj manžel.

Niekedy sa oplatí nechať emócie vychladnúť a zrazu sa nám problém už nezdá taký veľký. Klára urobila dobre, že nakoniec to vzdala a manželovi nevynadala, veď napokon, neurobil to naschvál. A on sa zachoval ako milujúci muž a džentlmen – odzbrojujúco. Je fajn, keď nás s drahým zosnulým spájajú spomienky, ktoré vedia aj po rokoch vyvolať úsmev.

Nikdy by mi nenapadlo, že sa budem hanbiť ukázať na cintoríne

Výber pre vás

Nikdy by mi nenapadlo, že sa budem hanbiť ukázať na cintoríne

Súvisiace články

Trpký príbeh večnej milenky: Urobil zo mňa hanbu rodiny

Šokujúci príbeh! Nečakala som, že moja sestra mi ukradne manžela

Nikdy by mi nenapadlo, že moje rande dopadne tak katastrofálne

Výber pre vás