Vo svojich šestnástich rokoch som bola plná ideálov spôsobených čítaním sladkých romantických románov. Čakala som na lásku ako na zázrak. Keď som stretla toho „pravého“ princa, vedela som, že je to človek, s ktorým chcem prežiť svoj život. Ako to však býva s prvou láskou, nenaplnila sa. Nikdy som však naňho nezabudla.

Potom prišiel ďalší, ale už som bola opatrná. Nechcela som sa opäť sklamať, a tak som ho radšej pustila k vode. Okrem toho, mala som priveľké nároky. Chcela som zostať poctivou a nedotknutou až do sobáša. Ale dospievaním som zmúdrela, a tak za ďalšieho, ktorý mal o mňa záujem, som sa vydala. To bol môj osudový omyl. Myslela som si, že v manželstve stačí mať vzájomnú úctu. Lenže manžel si nikdy necenil ani to, že bol prvý a jediný, ktorý sa ma dotkol. Napriek tomu s ním žijem už tridsaťosem rokov.

Boli to ťažké roky, smutné a bezútešné, lebo manžel trpí sociálnou fóbiou. Boli časy, keď som už nechcela žiť a bojovať o harmonické manželstvo. Deti mi boli veľkou oporou. Som veriaca a učili ma, aby som osud prijímala so všetkým, čo k tomu patrí. A tým mojím bol život plný trápenia a bolesti. Lenže... Vtedy sa to stalo. Keď už od života nič nečakáte, postaví pred vás nové výzvy. Zavolal mi môj starodávny ohrdnutý milý. Podarilo sa mu vypátrať moje telefónne číslo. Keď som sa ho opýtala, čo ho to napadlo po štyridsiatich rokoch mi zavolať, povedal mi, že na mňa nikdy nezabudol, každý deň na mňa myslel a roky sa pokúšal ma vypátrať.

Zaľúbila som sa opäť

Poprosil ma o stretnutie. Súhlasila som, ale pomyslela som si, že keď ma zbadá takú strápenú a „zaokrúhlenú“, bude veľmi sklamaný. Za tie roky som sa už necítila ani atraktívne, ani žensky. Veľmi som sa mýlila, od toho dňa, keď sme si dali rande, mi neprestal volať. Posiela mi krásne esemesky, plné citu a lásky. Je krásne, keď vás niekto ľúbi aj po toľkých rokoch. Aj on je ženatý a je mu jasne, že sa nikdy nerozvediem. Ani on sa nechce rozvádzať. To nám však vôbec neprekáža, veď my nechceme začínať nový život, budeme sa však navzájom stretávať pri čaji alebo na prechádzkach a potešovať sa. Naše duše omladli, akoby nebolo medzi nami tých štyridsať rokov. Hovorí mi, že som mu vrátila chuť do života, a on mne tiež.

Nechceme, aby sa to naši partneri dozvedeli, nepochopili by to, ale naše deti to vedia a doprajú nám to šťastie, ktoré spolu prežívame už dva roky. Nestretávame sa tak často, niekedy je to len raz alebo dvakrát do mesiaca, ale telefonujeme si celkom pravidelne. Vieme o sebe všetko a je to pre nás veľkou vzpruhou a oporou v každodennom živote. Zmenilo to nielen môj život, ale aj moju postavu. Schudla som a každý mi hovorí, že som opeknela, dodalo mi to energiu a silu. Už sa necítim taká osamelá a zbytočná, najmä keď mi napísal, že chce, aby som mu bola priateľkou do konca života. Skutočná láska sa predsa nikdy nestratí a každý ju v živote hľadá. Za mnou prišla v jeseni života. Čitateľka Katarína