Tak ako každá z nás, aj ja som vždy túžila po skvelom, ohľaduplnom a hlavne bezproblémovom vzťahu. Nie vždy je však realizovateľné všetko, čo si naplánujeme. Jednoducho, niekedy nás predbehne stará múdrosť, že človek mieni a pánboh mení... Pochádzam z veriacej kresťanskej rodiny a moji rodičia ma vychovávali v duchu, že manželstvo má trvať naveky. O tom som bola presvedčená aj ja, keď som sa ako 20-ročná vydávala.

Môjmu manželstvu nechýbalo absolútne nič. Mali sme krásny dom, nádherné dvojičky, harmonický vzťah, teda aspoň to tak vyzeralo... Osud chcel však niečo úplne iné. Jedného dňa som zodvihla manželovi počas jeho neprítomnosti služobný mobil a odhalila som nepeknú pravdu. Na linke sa ozval ženský hlas a pozdrav: „Zdravím, miláčik!“ čo hovorilo samo za seba.

Spočiatku som si naivne myslela, že to bol len omyl, lenže esemesky ma presvedčili, že toto je nanešťastie realita. Môj manžel ma už niekoľko mesiacov hnusne podvádzal. Každej inej žene by napadlo rozviesť sa, lenže ja som bola celý život vychovávaná v duchu kresťanských hodnôt a niečo také nepripadalo do úvahy. A tak mi prišlo na um jediné, a to ísť popýtať o radu nášho farára. To som však vôbec netušila, že do našej farnosti prišiel nový kňaz. V ten deň mi moje myšlienky a môj zmätok v hlave dokázal usporiadať jedine on. Práve tento človek bol hlavným dôvodom, prečo som sa nerozviedla a hlavne psychicky nezrútila, pretože v tom čase to so mnou nevyzeralo najlepšie.

Iba on mi hovoril, že to nie je až také beznádejné, aby som sa nevzdávala, a že Boh určite raz ocení moju snahu o zachovanie kompletnej rodiny. Bolo to veľmi dojímavé, jeho slová a hlavne jeho charizma na mňa neskutočne zapôsobili, a to až tak, že som začala chodievať k nemu pravidelne na spovede alebo len tak sa s ním porozprávať. Postupom času som si uvedomila, že to, čo medzi nami vzniklo, je z mojej strany viac ako len priateľstvo a asi tak po pol roku som si uvedomila, že som začala opäť ľúbiť, lenže nie svojho manžela, ale svojho kňaza...

Čo cíti ku mne on, som sa ho radšej nikdy neopýtala, niekedy je lepšie nevedieť pravdu, pretože som si nevedela predstaviť, ako by sa to celé vyvíjalo ďalej. Manželovi som nepovedala o ničom a jedného dňa som sa rozhodla, že do našej farnosti už nikdy nevstúpim. Bolo to veľmi ťažké, pretože posledný pol rok som si nevedela predstaviť ani len týždeň bez našich rozhovorov. Lenže uvedomila som si, čo všetko by som tým mohla spôsobiť, a tak som to celé ukončila, bez slova. Bez vysvetlenia, jednoducho som tam už neprišla.

Odvtedy už uplynul rok a ja viem, že na neho nikdy nezabudnem. Neviem, či to bolo správne rozhodnutie, ale keby som to urobila ináč, som si istá, že by som si vyčítala všetky následky a hlavne to, že som porušila svoj sľub, ktorý som kedysi dávala pred Bohom – byť navždy so svojím manželom, až kým nás smrť nerozdelí...