Niektoré prieskumy ukázali, že šťastie je prchavé a bez hlbšieho zmyslu plytké, egocentrické s dôrazom na brať. Ak však namiesto šťastia nájdeme v živote aj zmysel, prekonávame tým prítomosť a pocit spokojnosti má trvalejší charakter. Navyše nás uspokojuje dávanie, ktoré sa so zmyslom života spája. Vážnou previerkou je, ak sa nám udeje niečo tragické. Nepriazeň osudu ľahko spôsobí, že pocit šťastia vyprchá, ale pocit zmysluplnosti (ak sme ho už predtým objavili) pretrvá. A my budeme mať dôvod, prečo ďalej žiť.

Stanka Sabolová, terapeutka autorka projektu Šťastná žena

Ako vnímať šťastie? Je medzi zmyslom života a šťastím rozdiel – ako to vyšlo v prieskumoch? Ako to vnímate vy?

V mojom vnímaní áno. Poznám ľudí, ktorí objavili zmysel svojho života a sú šťastní, no rovnako poznám aj takých, ktorí aj napriek tomu majú v živote veľa nepohody. Nájdenie zmyslu života je veľmi dôležité, no nie je to jediná oblasť, ktorá sa podpisuje na tom, či budeme šťastní. Ešte sú tu vzťahy, kultivovanie svojej povahy, využívanie svojich darov, zvládanie výziev, zodpovednosti, rozvíjanie spirituality, ochota učiť sa, životná flexibilita... Keď nájdeme zmysel života, objavíme, prečo sme tu. No keď pochopíme, o čom je šťastie, vieme, ako svoje poslanie žiť.

Ako si udržať pocit šťastia, keď sa nám v živote nedarí?

Mali by sme prestať pocity šťastia spájať s tým, či sa nám darí, alebo nie. Šťastní môžeme byť aj vtedy, keď veci nejdú podľa nášho plánu. V takejto chvíli si napríklad môžem povedať: „Smiem sa cítiť zle. No a čo?“ V tom momente prijímam svoje pocity a začínam ich vlastniť. A všetko, čo vlastním, môžem aj zmeniť. Možno to nepôjde hneď, možno to chce čas, aby sme pochopili, aká lekcia je v týchto nepríjemnostiach ukrytá. Ale zvládneme to. (úsmev) Ak si osvojíme takýto postoj k životu, máme vyhrané a stali sa z nás skutočne šťastní ľudia.

Projekt, ktorý pomáha: Chcú športovať napriek hendikepu

Wakeboard, špeciálne upravený bicykel, lukostrelecké vybavenie či handbike. Také vybavenie potrebujú hendikepovaní na to, aby mohli žiť aktívne. Preto vznikol projekt Nezastaviteľní od Birellu, ktorý má ľuďom s hendikepom pomôcť športovať.

Bekim Aziri (28), ambasádor projektu, je sám dobrým príkladom nezlomnej vôle. Vždy sa s úsmevom venuje svojim záľubám, spieva, robí stand-up comedy, prednáša na školách a hovorí otvorene o predsudkoch, s ktorými sa sám stretával, keďže jeho otec je Albánec. Rovnako búra bariéry voči hendikepovaným.

Kristína Vozárová z Banskej Bystrice: S tým sa nedá vyrovnať, len naučiť sa žiť

Mám svalovú dystrofiu, ale v športe som našla nový zmysel života. Hrám stolný tenis v Paraolympijskom centre a mojím snom je dostať sa na paraolympiádu. Životné heslo, ktoré mám aj vytetované, je Never give up (Nikdy sa nevzdávaj!). Ale priznávam, že mávam aj zlé dni, lebo s tým sa nedá vyrovnať, s tým sa len treba naučiť žiť. A vždy sa nájde spôsob, ako sa to dá. Napríklad, že si nájdem činnosť, ktorá ma rozveselí. Často používam čierny humor, tak si robím srandu z mojej choroby. Každý sa mi snaží pomáhať, ako vie. Preto sa chcem zlepšovať a ukázať ostatným, že aj s takou ťažkou diagnózou sa to dá zvládnuť.

Kateřina Kreuzerová: Ja to len tak nevzdávam

Pred ôsmimi rokmi mi zistili roztrúsenú sklerózu. Postupom času som prestala hýbať prstami na ľavej nohe, špička sa ešte viac oslabila. Neskôr sa pridala ľavá ruka, pri ktorej je hybnosť minimálna. Ale ja veci len tak nevzdávam. Pre chorobu som zmenila zamestnanie, aby som mohla tráviť viac času s deťmi. Cvičím jogu a verím, že čokoľvek príde, musí človek spracovať a žiť ďalej.

Šárka Pejlová: Snažím sa na sebe pracovať

Pohyb mi bol, spoločne s hudbou, vždy blízky. Predtým som hrala basketbal a tenis, bavili ma tímové športy. Potom som prišla o pravú ruku. Po úraze je dôležité vyjsť zo svojej komfortnej zóny a dostať sa k ďalšej méte. Snažím sa na sebe pracovať, chcem byť samostatná a sebestačná.

Neurológ a psychiater Viktor Frankl: Utrpenie môže byť zušľachťujúcim stavom, nielen stavom deštruktívnym

Rakúsky neurológ a psychiater židovského pôvodu Viktor Frankl, ktorého rodičia pochádzali z Česka, sa v roku 1942 oženil so staničnou sestrou Tilly. Boli jednou z posledných dvojíc Židov, ktoré dostali povolenie na sobáš. Tilly musela obetovať ich nenarodené dieťa, keďže Židom bolo zakázané mať deti. O deväť mesiacov neskôr ho zatkli aj s manželkou a celou rodinou a deportovali ich do koncentračného tábora Terezín. Začal sa jeho boj o holý život. Keď tábor oslobodili a on sa vrátil do Viedne, zistil, že nikto z jeho blízkych neprežil. Vydáva knihu s názvom: Napriek všetkému povedať životu áno, ktorú písal aj počas pobytu v tábore, no niekoľkokrát mu ju zničili a po vojne ju spamäti rekonštruoval. Založil tak nový psychoterapeutický smer, logoterapiu. Zistil, že to, akým človek bude, záleží na ňom. Dožil sa 92 rokov.

40 % Američanov priznalo, že k zmyslu života má neutrálny postoj, alebo dokonca, že jasný cieľ nevidia. Všeobecne vyšlo, že mať zmysel života znamená pocit vyššieho celkového blahobytu, životnej spokojnosti, lepšieho duševného a telesného zdravia, odolnosti, zvýšeného sebavedomia a nižšej šance podľahnúť depresii. Paradoxne vyšlo aj to, že cieľavedomá snaha po šťastí znamená menej šťastia.

Frflete, že vám je zle? Prečítajte si príbehy ľudí, ktorí museli siahnuť na dno svojich síl, a zmeníte názor

Výber pre vás

Frflete, že vám je zle? Prečítajte si príbehy ľudí, ktorí museli siahnuť na dno svojich síl, a zmeníte názor

Súvisiace články

Život zdravých súrodencov sa zastavil v 5 rokoch: Zrazu ich začali bolieť nohy, ortieľ lekárov bol krutý

Dojímavé! Splnila si sen: V detstve prišla o ruky, teraz je z nej kulturistka

Tušila, že s jej bábätkom niečo nie je v poriadku: Až keď našla iných lekárov, dozvedela sa trpkú pravdu

Výber pre vás