Štyri ženy v trojizbovom byte

Všetko sa to začalo, keď na bratislavskú Apolku v štyridsiatom piatom padla bomba. Práve vtedy sa babka Soňa Blažejová (81) presťahovala s rodičmi zo zbúraného domu do bytu, v ktorom žije dodnes. Pre zmenu so svojou dcérou Silviou (54) a vnučkami Petrou (27) a Martinou (26). Hoci by sa mohlo zdať, že to tu máme feministické, práve naopak – rady privítame každého muža. No pre nich je dosť náročné zvládať, keď štyri ženy naraz rozprávajú, – vysvetľuje najstaršia vnučka, gynekologička Petra, prečo zostal u nich doma len babinec. Babka vidí chybu skôr v tom, že ona aj dcéra sa zamilovali do jedináčikov a tí nemajú výdrž, akú v manželstve treba. Na obranu svojho muža však dodáva, že nakoniec aj tak prišiel na to, „že prvá žena je len prvá žena“ a na záver života sa zveril do jej opatery. Nechystajú sa o mužský element v rodine teda postarať aspoň vnučky? „Nasilu sa nechcem vydávať. Štyri ženy v jednom byte zase taká tragédia nie je,“ tvrdí Peťa, podľa ktorej majú vo všetkom systém. Aj v kúpeľni. „Máme nepísaný poradovníček. O šiestej vstávam ja, potom ide do kúpeľne babka, sestra a nakoniec mama. Večer platí – kto prv príde, ten prv melie.“ Aj keď to niekde zaškrípe, ticho v dome nemajú. „My máme hlučnú domácnosť.“ Z toho je jasné, že poškodenie zdravia z potláčania emócií v rodine nehrozí. „Chvalabohu, našej Petruške, určite nie,“ podpichne babina Petru a tá sa nedá: „Ani našej babičke.“ Pre takéto chvíle mali zavedený rozhodcovský poriadok. „Mama bola rozhodcom medzi mnou a sestrou a medzi mnou a babkou. Babka zase medzi nami sestrami a mamou. Ja medzi nimi a Maťa vždy radšej zostala ticho.“ Silvia si tiež trojgeneračné spolužitie pochvaľuje: „Vidíte, že kvitnem. Každý mi hovorí, ako dobre vyzerám.“ Krása sa v tejto rodine dedí. A k tomu lekárske sklony. Silvia je lekárnička a Petra lekárka. Ale po večeroch u nich nebývajú lekárske konzíliá. Keď sa mama snaží o konzultáciu s dcérou, Petra to striktne odmietne: „Mami, ty neordinuj!“ Silvia si zase sype popol na hlavu preto, že ako lekárnička doma nemá zásoby liekov. Zato majú zásoby topánok. Ako hovorí babka, my by sme si mohli otvoriť menšieho „baťu“. A ešte úspešnú poradňu, ako prežiť vo štvorici v trojizbovom byte. Ako inak – s nadhľadom, s ktorým si užívajú aj vzájomné slovné prestrelky. Napríklad, keď sa Petra ako medička potrebovala učiť, „prišla, navrieskala, aby bolo ticho, a bolo ticho“. Babka musela aj televízor vypnúť. Aj keď sa bránila, že kým študovali jej bratia, tak to nerobila. „Vtedy ste ešte nemali televízor, babi... Televízia začala vysielať až v päťdesiatom treťom,“ uvedie Peťa do obrazu starú mamu. Ale tá si gól do bránky streliť nenechá: „My sme mali všetko. Aj televízor v päťdesiatom treťom!“

Pri vnučke som zabudla na vek

Monika bývala od štyroch rokov so starými rodičmi. Babička Eva o nej hovorí ako o svojej dcére a priznáva, že pri nej omladla. Eva Bruteničová (71) a vnučka Monika Bruteničová (30), moderátorka Krimi novín TV JOJ. Nikdy medzi sebou nemali spory. Vedeli sa o všetkom otvorene porozprávať a na veci mali rovnaký názor. Keď ste na chvíľu v ich blízkosti, cítite, že svoj blízky vzťah nehrajú. Obidve sú veselé, spontánne, majú rady knihy, kino, divadlo a ich vášňou je cestovanie. „Tým, že som bola odmalička s babkou, nikto neriešil, prečo chodila na rodičovské združenia ona a nie moji rodičia,“ spomína Monika na školské časy. Babka ju ochotne skúšala a kontrolovala úlohy, a keď sa učila po nociach, pripomínala jej, aby sa vyspala. „Nikdy sme nemali medzi sebou žiadne tajomstvá,“ hovorí Eva a pripomenie, že to platí dodnes. So starými rodičmi často chodievala na kúpaliská a výlety do hôr. Keď sa už dedko na dlhšie cesty necítil, cestovali s babkou samy. Pri spomienkach na dovolenky po Európe im žiaria oči. Po skončení vysokej školy sa Monika rozhodla osamostatniť a presťahovať do podnájmu. Starí rodičia to schvaľovali, aj keď dedko znášal jej odchod ťažko. Odkedy sú bez neho, je pre ne samozrejmosťou aj príprava štedrovečernej ryby. Stále si telefonujú a babička sleduje Moniku vo večerných správach. „Vždy ma pochváli, preto ju niekedy vyskúšam, či naozaj pozerala telku, a spýtam sa, čo som mala na sebe.“ Aj keď sa nevídajú každý deň, pravidelne sa navštevujú a na babkinom stole nechýbajú jedlá, ktoré má Monika rada – francúzske zemiaky a zemiakové placky. Nie sú im cudzie ani domáce práce hodné chlapa, a tak ich vždy v lete čaká pravidelné kosenie trávnika okolo domu. Toto „netradičné“ spolužitie nemalo pre nich nikdy nevýhody. Monika nezneužívala babkin láskavý a kamarátsky prístup a babka sa, naopak, vždy tešila, ako pri Monike mladne, pretože ju usmerňovala v názoroch či oblečení. „Moje dcéry mám veľmi rada, rozumieme si, ale Monika mi je najbližšia,“ priznáva Eva a na otázku, čo by ju najviac potešilo, bez váhania a so slzičkou v očiach odpovedá: „Keby sa len dobre vydala.“

Čo by si povedal, keby som sa oženil? Na tej otázke by nebolo nič čudné, keby ju položil syn otcovi. V tomto prípade to bolo naopak. Juraj chytil otca za plece a povedal: Na tvojom mieste by som to urobil. Ján Uherek (72) sa v päťdesiatke znova postavil pred oltár. Juraj bol práve na vojne, keď prišla tá správa. Mama zomrela... Mohlo sa zdať, že sú so staršou sestrou už dosť veľkí, aby to zvládli. Ale na smrť mamy človek nikdy nie je dosť veľký. Nehovoriac o najmladšom z nich – pätnásťročnom gymnazistovi Stanovi. A otec? Našťastie mal okolo seba ľudí, ktorí mu pomáhali. „Čokoľvek budeš potrebovať, príď,“ odkázal mu rodinný priateľ. A keď nemohol sám, poprosil svoju kolegyňu, aby Jánovi vyšla v ústrety. „Nakoniec som mu uvarila iba šálku čaju, všetko ostatné si vybavil sám,“ prezrádza Terezka (50). Mala vtedy dvadsaťštyri a 46-ročného muža, ktorý práve stratil ženu, si príliš neobzerala. Možno neskôr, keď prichádzal za jej šéfom. Ján v nej videl skôr kamarátku pre svoju rovnako starú dcéru. „Ale čo sa malo stať, sa stalo,“ pousmeje sa Ján. Preskočila iskra. Najmenší družba na ich svadbe mal desať mesiacov a bol to Jánov vnuk Miško. V tej chvíli sa mohla u Uherekovcov začať hra na slovíčka, či je starkého manželka starká, svokra, mama... V jej 28 rokoch by to však bolo komické. Našťastie jej manžel nikdy nechodil okolo horúcej kaše: „Ja som každej neveste podal ruku a povedal – ja som Jano a bolo.“ Deťom vysvetlili, že starká má už svoje miesto v nebi a Terka bola pre nich od prvej chvíle Terka. Svadba nebola až také prekvapenie, ale ako dospelým deťom poviete, že budú mať bračeka? „Nečakali sme to, ale potešili sme sa. Na Danka s Lukáškom je radosť pozerať,“ usmieva sa Juraj. Kto sa nezapojil do hry o slovíčka pred desiatimi rokmi, teraz neodolal. Trinásťročnému Miškovi a jeho mladším súrodencom i bratrancom a sesterniciam sa narodili ujovia. Jánovým nevestám švagrovia a zo starkého sa v šesťdesiatdvojke po druhýkrát stal čerstvý otec. Aký bol návrat k plienkam? „Ja som bol šťastný, že je manželka šťastná. Myslím, že to obdobie bolo krajšie ako prvýkrát, keď som bol len taký neskorý pubertiak. Vo vyššom veku človek všetko prežíva intenzívnejšie.“ Daniel a Lukáš sa narodili v čase, keď ich starší bratia už boli rodičmi. Nemajú nutkanie vychovávať ich? „Berieme ich do tábora pre deti z nášho farského zboru. Tam je príležitosť. Inak nie. Asi sa nepatrí dohovárať otcovi – počúvaj, ja som toto v jeho veku nemohol a on môže,“ zasmeje sa Juraj. V tej chvíli jeho dcéra Kamilka (12) zakričí do kuchyne „Starký!“ a o chvíľu sa pridá Lukáš svojím „Tatí!“. Obaja kričia na toho istého človeka, ale nikto sa nečuduje. Pre iných nezvyčajná, pre nich úplne normálna rodina. „A šťastná!“ dodáva Terezka. <a onclick="window.open('/pix?a=open&amp;oid=153090','Pix','scrollbars=no, menubar=no, location=no,toolbars=no,resizable=yes,width=600,height=600')"> <img src=" https://img.lesk.zoznam.sk/153090.jpg " border="0" alt="" hspace="4" vspace="4" align="left" /></a>

Zachráňme aspoň jedno!

Keď Zuzka Kováčová (26) začala ako vysokoškoláčka pomáhať v dojčenskom ústave, zdalo sa jej primálo na chvíľu si pritúliť dieťa a potom odísť. Ony potrebujú byť pritúlené stále! „Kade chodila, tam deti ponúkala do rodín,“ spomína si jej mama Eva (52). Aj doma. Najlepšie sa jej darilo v aute, tam sme jej nemohli ujsť,“ hovorí Eva a prizná, že po dvoch rokoch sa im vôbec nezdalo nemožné prijať niekoho do rodiny. „Muž mi povedal – ja sa rozdelím so všetkým, ale najväčšia ťarcha bude určite na tebe.“ Uvedomovala si to, ale necúvla. Urobia to, zachránia dieťa z domova. Jej dcéra našla chlapčeka, ktorý bol odstrkovaný. A pritom by sa bol tak rád k niekomu pritúlil. „Zuzka to vycítila. Ona ho objímala.“ S tretími narodeninami sa však jeho pobyt v banskobystrickom dojčenskom ústave skončil a presunuli ho do Turzovky, kde v škole pre mentálne postihnuté deti chceli začať aj s mladšími. Maroško mal byť prvý škôlkar. A Nataška druhá. Oni dvaja – to bola celá trieda. Najskôr si Kováčovci mohli zobrať „svojho“ chlapčeka len na prázdniny. Keď však zistili, že Nataška by tam zostala sama, rozhodli sa: „Zoberme obidvoch.“ A tak sa im zo dňa na deň narodili dve deti. Hoci mali tri a pol roka, obaja nosili plienky a Maroškovi nikto nerozumel ani slovo. Čím však boli spolu dlhšie, tým viac cítili, že to nie sú len zachránené deti. Oni ich chceli a ľúbili. Už bolo treba len vybaviť papiere. Nikto nečakal, že koncom prázdnin sa budú musieť rozlúčiť. Dva mesiace sa ukázali príliš krátke na všetky pečiatky, a tak začiatkom septembra Kováčovcom nezostalo iné, len deti „vrátiť“. Keď zazreli budovu domova, začali plakať. „Mohli sme ich uložiť do postieľok a potom sme sa museli stratiť,“ spomína Eva na chvíle, keď aj oni mali slzy na krajíčku. O to viac ich chceli späť, no úradníci mali svoje pravidlá: Áno, ale len na týždeň. Tak to nie! – povedala im na rovinu Eva. To nie sú figúrky na šachovnici, ktoré môžu premiestňovať, ako sa im páči. „Ale my už máme rozdelené služby! Veď ja budem musieť prepustiť vychovávateľky!“ argumentovala riaditeľka domova. Eva však nepopustila – buď natrvalo, alebo vôbec. A vyhrala. Maroško a Nataška sa im vrátili. Aj keď s úradníkmi ešte neskončila. „Tesne pred Vianocami sme ich naháňali, jedni mali dovolenku, iní maródku. Tak som sa spýtala: Tieto dve rómske deti si chcete vziať vy, keď nemôžete podpísať papiere?“ Odpoveďou bol súhlas s náhradnou starostlivosťou. Dve „zaostalé rómske deti“ sú dnes tretiakmi na bežnej základnej škole. Z ich jednotiek a dvojok sa teší pedagogička Zuzka, mama aj tato. Mama a tato – tak ich volajú. „Tety vychovávateľky volali Zdenka, Majka. My sme pre nich boli krstným menom mama a tata. Nevedeli, že to znamená niečo viac,“ hovoria rodičia Eva a Rudolf. Dnes už to Maroš (10) aj Nataška (10) vedia, no „mami“ a „tati“ znie u Kováčovcov definitívne štvorhlasne.

Taká normálna rodinka

Vyberáme pre vás niečo PLUS

6 trikov, ako sa prestať potiť: Zabudnite na mokré škvrny! Toto naozaj funguje

Háveď už vás v záhrade otravovať nebude! 🦟🐜 Kombinujte babské rady a moderné riešenia

Mám spenenú stolicu a hnačky. Obávam sa, môže to byť niečo vážne?

Choroby a škodcovia sú bez šance! Účinné a zároveň šetrné riešenia overené prírodou

Obrovský úlovok polície! Dvaja občania Turecka čelia obvineniu: Pozrite sa, čo robili

Opitý mladík si sadol do cudzieho auta a havaroval s ním! Odpadnete, ako málo mal rokov

Domáce SIRUPY! Vyskúšate svieži z mäty či voňavý z levandule?

Vodič jazdil po diaľnici šialenou rýchlosťou! Z toho čísla odpadnete: A tým to neskončilo

Výber pre vás