Problémy začali už počas tehotenstva, keď Janke Hovančíkovej (49) primár oznámil, že má prísť do pôrodnice zbalená, lebo tam pobudne dva mesiace, až kým neporodí. „Lenže malá sa narodila priskoro, na prelome piateho a šiesteho mesiaca,“ spomína mama Janka. Jej dcérka bojovala o prežitie od prvého nadýchnutia. Maličké dievčatko malo nízku hmotnosť, dokonca dostalo dvakrát krvácanie do mozgu.

V nemocnici bola dva mesiace, z toho prežila mesiac v inkubátore. „Po piatich dňoch, čo bola Tonička na svete, prišla primárka a povedala, že sa máme pripraviť na najhoršie. Dcérka mala zlé krvné výsledky. Bojovala ako levica, ja som jej darovala krv, robili sme s manželom všetko, čo sme mohli, aby sme nášmu dievčatku uľahčili ten ťažký štart do života,“ opisuje so slzami v očiach pani Jana.

Kým iné bábätká sa krstia v kostole, Tonka mala ten svoj v nemocnici. Po prepustení domov sa režim rodiny zmenil od základov. Rodičia s dievčatkom museli začať cvičiť Vojtovu metódu, dvakrát do týždňa chodievať z dediny do Prešova na rehabilitácie. Trvalo to dva roky. „Manžel musel odísť z práce, lebo by sme to nestíhali, ja som vtedy ešte nešoférovala, necítila som sa na to, aby som si sadla za volant,“ opisuje svoje vtedajšie rozpoloženie a dodáva: „Priznávam, dlho sme sa nevedeli zmieriť s tým, že dcérka je chorá. Nie je ťažké milovať dieťa zdravé a krásne, ale len veľká láska sa dokáže skloniť k postihnutému dieťaťu,“ vyznáva sa žena, ktorá dnes pracuje ako zástupkyňa v Základnej škole v Šarišských Dravciach.

Ale problémy spojené s ťažkým postihom nekončili. Niečo sa vyriešilo, ale hneď sa niečo nové objavilo. „Neurologička z Prešova dcérke určila ako jednu z diagnóz epilepsiu. Mne sa to nepozdávalo, a tak som šla k lekárke do Prahy. Tá epilepsiu po vyšetreniach vylúčila. Dcéra vďaka lekárke zbytočne dva roky užívala lieky, ktoré vôbec nepotrebovala a ktoré jej zbytočne utlmovali mozog. Bola som veľmi nahnevaná. Doktorka to neskôr zdôvodnila, vraj jej to dala užívať preventívne,“ prezrádza nešťastná žena, ktorá má na lekárku ťažké srdce. „Viac sme k nej nešli.“

„Každá rodina s podobným osudom prežila chvíle, keď sa pýtali, prečo práve oni, a mali pocit, že to nezvládnu,“ tvrdí statočná mama, ale dodáva, že hľadať nové riešenia je základ. Napríklad oni s manželom premýšľali, čo by mohlo dcérke pomôcť, aby sa postavila na nohy a napredova- la a vtedy našli alterna- tívnu liečbu. „Veľmi nám pomohla delfínoterapia na Kryme. Dcérka po terapii začala chodiť a skončili sa aj problémy s únikom moču. Tonka totiž používala plienky až do svojich ôsmich rokov.“ Delfínoterapia má účinok na zlepšenie procesov vnímania, učenia a komunikácie, keďže sa pri nej dieťaťu poskytuje veľké množstvo nových podnetov, ktoré stimulujú mozog a centrálny nervový systém. Predtým bola dvakrát operovaná, aby sa jej natiahli achilovky a mohla chodiť, ale veľmi jej to nepomohlo. Okrem toho má deformované prsty na nohách, takže sa jej chodí veľmi ťažko a tým, že rastie, sa jej chôdza zhoršuje, ale delfíny jej v tomto smere veľmi pomohli,“ vysvetľujú rodičia.

Antónia zle rozpráva, s rodičmi komunikuje najmä posunkami. Napriek tomu ukončila deväť tried základnej školy v dedine. Prípravný ročník absolvovala dva roky v Prešove, kde ju vozieval manžel autom. Mamu teší, že vždy bola integrovaná v bežnej triede, kde sa jej venovala asistentka. „Tento rok má za sebou deviaty ročník, mohla tu ostať ešte rok, ale potrebovala zmenu. Navštevuje špeciálnu Spojenú školu v Lipanoch a kolektív jej prospieva,“ teší sa Janka, hoci pre tento krok musel manžel odísť z práce, aby ju mohol voziť zo a do školy.

Tonka je dnes slečna, ktorá zápasí s pubertálnymi problémami. „Mení sa na ženu, ale ona si to neuvedomuje, nevie, čo sa s ňou deje a neraz je z toho nervózna. Má dni, keď sa cíti lepšie, ale sú dni, keď je to zlé. Neraz sa stane, že sa zatne, ostane stáť uprostred cesty či chodníka. Snažíme sa byť s manželom trpezliví, lebo tieto deti vyžadujú naozaj obrovskú dávku trpezlivosti a lásky. Tonka je však milé dievča, veľmi rada kreslí, pri tej činnosti presedí aj pol dňa. Rada stavia puzzle. Okrem toho veľmi rada je a zje naozaj všetko, ale najradšej má pizzu a párky. Na tieto jedlá nedá dopustiť,“ hovorí so smiechom pani Jana.

Čo odkazuje pani Jana ostatným rodičom, ktorí majú podobný osud?

„Bojujte, oplatí sa to. Cvičte a nikdy sa nevzdávajte. To, čo sme prežili, je skúška života – bez podceňovania významu týchto slov –, skúšanie na celý život. Úskalia, ktoré sme museli prekonávať ako rodičia, ktorí majú zdravotne postihnuté dieťa, sú zdravým ľuďom neznáme, cudzie. Každé, aj nepatrné zlepšenie zdravotného stavu, aj minimálne napredovanie Antónie bolo pre nás obrovskou výhrou. Antónia si svoj osud nevybrala sama a je na nás rodičoch alebo ich najbližších, aby sme jej ho uľahčili, pokúsili sa prelomiť tú bariéru, ktorá sa automaticky vytvorí medzi zdravými a chorými, ,inými‘ deťmi.“

Tehotná Janka prišla do nemocnice a... To, čo nastalo po pôrode, jej zmenilo život od základov

Výber pre vás

Tehotná Janka prišla do nemocnice a... To, čo nastalo po pôrode, jej zmenilo život od základov

Súvisiace články

Andrea má mozgovú obrnu, lieči ju umenie

Mozgová obrna zmenšila jeho očakávania: Nikdy by som nepomyslel, že sa raz stanem otcom

Mozgová obrna zmenšila jeho očakávania: Nikdy by som nepomyslel, že sa raz stanem otcom

Mozgová obrna zmenšila jeho očakávania: Nikdy by som nepomyslel, že sa raz stanem otcom

Detičky s mozgovou obrnou: Starostlivosť na celý život

Výber pre vás