Ivona mala šesť týždňov pred svadbou, keď si jej priateľ zbalil všetky veci a odsťahoval sa z ich spoločného bytu. Rok predtým si naň vzali hypotéku. Týždeň predtým si na vchodové dvere zavesili drevené srdiečko hlásajúce: „Tu býva láska.“ Deň predtým jej šepkal do uška, že sa nevie dočkať, kedy budú konečne svoji. Noc predtým celú premilovali a Ivona strávila pravidelnú rannú poradu s hlavou v oblakoch a s pripečeným úsmevom na tvári.

Poobede sa vrátila do prázdneho bytu. Najprv si myslela, že ich vykradli, potom, keď si uvedomila, že chýbajú iba Markove veci vrátane ich majiteľa, pochopila. Teda pochopila, ako pochopila. Ivona nechápala nič. A Marek sa neunúval vysvetľovať. Ivona vyvolávala, esemeskovala, mailovala, dokonca si naňho párkrát počkala pred prácou. Dostala z neho akurát „Nefungovalo by to“, „Nepriniesla si mi náhodou to tričko s Che Guevarom?“ a „Už ti volal môj právnik ohľadom majetkového vyrovnania za byt?“.

Inokedy rozvážna a vyrovnaná baba sa takmer zrútila. Zavrela sa do ich bývalého hniezdočka, odmietala kontakt so svetom a celé dni sa trýznila rozmýšľaním, kde vlastne urobila chybu. Dookola si prehrávala každý dramatickejší okamih a vnútorne sa fackala za všetky výčitky, ktoré kedy k Markovi smerovala. Nedávno sme Ivonu stretli na vianočných trhoch. Ešte aj teraz, viac než rok po, vyzerala, chúďatko, ako čerstvo po prekonaní brušného týfusu.

Ako sme ju tak videli postávať medzi stánkami s medovníkmi a punčom s výrazom smutného unaveného šteniatka, zauvažovali sme, či jej ex tuší, do akého marazmu svoju niekdajšiu veľkú lásku vrhol. A ak áno, či ho to aspoň minimálne škrie. A keď nie... brrrrrr, nejako sa schladilo. Či to pre iné nám naskakuje husia koža?

Takúto skazu a ešte omnoho viac dokáže po sebe zanechať muž, čo svojej ohrdnutej milej nedožičí zásadnú vec – dôstojné ukončenie ich vzťahu. Respektíve, aby sme neboli prehnane náročné, akékoľvek ukončenie. Ak sa totiž raz niečo začalo, malo by sa to aj skončiť. Pokojne aj dramaticky, vulgárne, hlučne či hystericky. Len nech to naša psychika vyhodnotí ako uzavretú záležitosť, ktorú už musí iba nejakým spôsobom spracovať. Každý rozchod bolí, no rozchod bez konca (čiže bez celej tej symboliky), iniciovaný druhou stranou bez zjavnej príčiny, je ako zle zrastená zlomená noha, ktorá zabolí zakaždým, keď na ňu stúpite, bárs vám váš ortopéd tvrdí, že s ňou zabehnete aj polmaratón.

Ak „načapáte“ frajera, ako obšťastňuje šéfovu asistentku Zuzanku priamo na vašich novučičkých posteľných obliečkach z egyptskej bavlny, môžete kričať, nadávať, plieskať dvermi, vyhodiť mu z okna firemný notebook, oboch ich teatrálne opľuť či na franforce rozstrihať Zuzankine tigrované šaty Dolce &amp; Gabbana, požičané osobitne na túto príležitosť od zazobanej kamarátky, toho času sa provokatívne váľajúce uprostred vašej kúpeľne. Super sa vám uľaví a hneď je z „mucina“ najväčšie hovädo pod slnkom. Aj to pekné, čo vám po ňom v spomienkach zostalo, spoľahlivo rozostrí obraz nahého pozadia tigrice Zuzanky. Zabúdať sa bude síce s hnevom, zato však jedna radosť. Alebo ináč.

Keď si už s partnerom dlhšie nemáte čo povedať, hádate sa pre každú maličkosť a vždy ráno sa snažíte nájsť jediný racionálny dôvod, prečo ho práve dnes neprizabiť, bude rozchod, aj keď takmer isto bolestný, iba pochopiteľným vyvrcholením celej situácie a ukončením trápenia, nech už príde z ktorejkoľvek strany. Troška si poplačete, vyžalujete sa kamarátkam, že máte smolu na chlapov, otrasiete sa a idete ďalej. I Podvedome ste sa na túto chvíľu už dlho pripravovali, a tak vás to iba mierne prefacká, ale nezrazí na kolená.

No čo ak všetko šliape ako švajčiarske hodinky, vaša ženská intuícia spokojne podriemkava zimným spánkom a zrazu – bác! Vo vchodových dverách sa mihne jeho tieň, voľačo nezrozumiteľne zabrble, zabuchne ich a basta. Je koniec. Pre neho. Pre vás je to však, žiaľ, len začiatok kolotoča sebaobviňovania, pitvania detailov a váľania sa v nekonečnej frustrácii, do akej sa dostane iba človek, ktorého za jeho chrbtom odstrihli od niečoho veľmi dôležitého bez toho, aby sa k tomu stihol akýmkoľvek spôsobom vyjadriť.

Zažila Natália: „Bolo nám skvele, aspoň ja som si to myslela. Sem-tam nejaká hádka, podľa mňa normálna vec, ak ste s niekým takmer dva roky a trávite spolu veľa času. Ibaže Mišo mi zo dňa na deň prestal dvíhať telefón a odpovedať na moje maily. Predtým sme si pravidelne volávali a mailovali, aby sme si dohodli podrobnosti najbližšieho rande alebo si len virtuálne zaflirtovali. A zrazu nič. Iba moje správy a telefonáty do prázdna, na ktoré nik neodpovedal. Vedela som, že je živý a zdravý, kamaráti mi sporadicky hlásili jeho výskyt v najvychytenejších nitrianskych baroch a diskotékach.

Podrobnosti mi veľmi nerozprávali a ja som sa nepýtala. To, že je definitívny koniec, som chcela počuť od neho. Nech mi povie hocičo, trebárs aj to, že som škaredá, tučná a sprostá, aspoň by som sa mohla spravodlivo naštvať, s akým chrapúňom som to premárnila dva roky, a navždy to uzavrieť. Ale on ma nechal bez slovíčka vysvetlenia a ja som sa cítila, ako keď mi raz v príšernom lejaku jeden sadistický šofér autobusu zavrel dvere pred nosom a odfrčal preč, pričom ma ešte stihol celú okydať blatom.

Nemohla som nič, iba tam nechápavo stáť ako cibazol a vnútorne bublať hnevom a frustráciou. Bože, ako som len závidela svojej najlepšej kamarátke, s ktorou sa priateľ rozišiel esemeskou „Uz ma nigdy nekontaktuj neda sa s tebou vidrzat!“. My všetci okolo sme si vzájomnú nekompatibilitu krehkej, umelecky založenej kamošky a zemitého futbalistu z FC Cabaj-Čápor dávno všimli, no ona až po tom, keď jej venoval prvé (a posledné) písané rozvité vety. Ale ja som sa absolútne nemala o čo oprieť. Mne sa zdalo, že nám to funguje, že sa k sebe hodíme. Nedokázala som pochopiť, čo také hrozné som mu spravila, že sa rozhodol takýmto spôsobom úplne ma vymazať zo svojho života.“

Zelenšia trávička, kyprejšie prsičká

Natália trafila klinec po hlavičke. Presne toto je najväčšia slabina žien, ktoré zostávajú po mužoch ako Marek, Mišo a im podobných. Že úplne vážne uvažujú nad tým, čo strašné týmto chlapcom, ktorí sa dokázali bez mihnutia oka vypariť ako gáfor, vyparatili. Nuž odpoveď je veľmi jednoduchá. Nič. Vôbec nič. A ešte raz nič. Jedno veľké-preveľ ké ničové NIČ. Žiadne drísty o tom, ako ženy prestávajú byť ženami a muži sú z toho celí paf, neberieme. Takéto konanie si fakt nezaslúži nikto. Takže čo? Nič!

Problém je totiž kompletne na druhej strane barikády, pričom tá o tom veľmi dobre vie. Preto to divadielko do poslednej sekundy, až kým nadobro nespadne opona. Ešte by nebodaj, keby partnerka čosi zavetrila, mohlo dôjsť ku konfrontácii, ktorú takýto typ chlapov nielenže neznáša (čo nie je zasa také výnimočné), ale nijakovsky nedokáže zniesť. Vedia akurát prehodiť všetko trápenie a zodpovednosť na cudzie plecia, na tie svoje zobrať nohy a utiecť niekam poriadne ďaleko. Sú nezrelí, sebeckí a zbabelí a akýkoľvek náznak diskusie by mohol spôsobiť, že im to vmietnu do tváre. Chcú za každú cenu vzťah ukončiť a akýkoľvek náznak diskusie by mohol spôsobiť, že začnú rozmýšľať, či sa rozhodli správne.

Možno ich to dokonca celé veľmi mrzí, no akýkoľvek náznak diskusie by mohol spôsobiť, že ich to bude mrzieť ešte viac. Ochraňujú iba sami seba, a preto nekomunikujú, ale utekajú. Nechce sa im vysvetľovať, že ešte nie sú pripravení na vážny vzťah, ani že stretli mladšiu, vrtkejšiu a neokukanejšiu s omnoho krajším pravým ušným lalôčikom, než máte vy. To sa koniec koncov nechce vysvetľovať nikomu, ale väčšina mužov to z úcty k spoločne prežitému predsa podstúpi.

Scény, výčitky, krik, nadávky, plač či prosíkanie vezmú ako daň za to, že sú to oni, čo sa rozhodli pre odchod z možno nie práve najušľachtilejších dôvodov. Keď už nič iné, aspoň majú toľko chochmesu, aby si tú, na ktorej im kedysi tak záležalo, vypočuli a nechali trocha vyventilovať.

Práve táto symbolická bodka je to, čo ženám z nášho článku najviac chýba. Čo je najsmutnejšie, niekedy tá nedokončená posledná kapitola zvádza k napísaniu vlastnej verzie celej knihy. Veď on vlastne nikdy nepovedal, že sa rozchádzame. Síce ho už mesiac nemôžem zohnať, ale... možno je na rybačke v Nórsku. Alebo na safari v Keni. Alebo má skrátka iba veľa práce. Že ho videli s nejakou urastenou blondínkou prechádzať sa po piešťanskej kolonáde? Asi sesternica Hela. Že sa držali za ruky? Sorry, ale to si ho s niekým museli pomýliť, toto by mi môj Jurko predsa nikdy neurobil!

Pre všetky podobne postihnuté, ktoré momentálne nevedia kam z konopí a každých desať minút kontrolujú, či nemajú zmeškaný hovor, mail, správu na Facebooku alebo či nestojí pod oknom, aby im zahral milostnú serenádu na citare – ono to ticho, čo po ňom zostalo, to je tá bodka. Je nám to ľúto, pretože vy ste v tom úplne nevinne. A teraz, čo vlastne s tým? V prvom rade prestaňte spávať v jeho zabudnutom tričku s Che Guevarom/ Spidermanom/Snoopym/Metallicou.

Ak vám je ľúto vyhodiť ho, lebo je to kvalitný materiál a vy ste od prírody sporivá, spravte z neho nejaký hodnotný úžitkový predmet. Napríklad handru na podlahu. A plieskajte ju o zem, topte v kýbli s vodou, vyžmýkajte do poslednej kvapky. Môžete si pri tom všeličo pekné predstavovať a uvidíte, ako budete mať zrazu čisto. Potom, keď už ste tak starostlivo poupratovali, napíšte mu list. Povedzte mu v ňom všetko to, čo by ste povedali, keby stál rovno pred vami a hovoril, že si zaslúžite lepšieho (si píš!). Hotovo? Vložte ho do obálky, napíšte na ňu jeho meno a zoberte zápalky. Hej, presne tak, vy ten list idete spáliť. „Safety first“, preto choďte radšej na balkón či na iné miesto, kde nehrozí, že podpálite celý činžiak.

Teraz už stačí iba škrtnúť a pozerať, ako sa jedna časť vášho života mení na popol. Ende, schluss, fine. Koniec. Určite si poriadne poplačete. A URČITE sa vám uľaví. To garantujeme, akože sme nejednu takúto rozlúčku s minulosťou absolvovali. Bod tri. Vyhláste okamžitú pohotovosť a zavolajte k sebe svoje najlepšie kamarátky. Čo vám budeme ďalej radiť, ony už isto vedia, čo s vami ďalej.

Možno vás ešte niekedy nejaké kopačky čakajú, ale štatistická pravdepodobnosť, že budú práve od takéhoto chruňa, je veľmi nízka. Až také zlé to s mužmi naozaj nie je. Ruku na to, že do leta ste z toho vonku. Nijaké unavené smutné šteniatko, ale nablýskaná cica-mica! Berte to pozitívne. Keby si zrazu zmysleli, že sa nechcú viazať po niekoľkých rokoch manželstva a dvoch deťoch, to by bol ešte len prúser. Lebo aj také sa stáva. A nie výnimočne.

Lukáš (23): Z vlastnej iniciatívy som sa rozchádzal dvakrát, nebolo to nič, čo si túžim v najbližšom čase zopakovať. Ale len tak zbabelo utiecť, to by mi ani vo sne nenapadlo.

Adam (28): Pre mňa to nie je len otázka slušnosti, ale aj odvahy a osobnej zrelosti. Poslať SMS „je koniec, už ťa nemilujem“ alebo nebodaj bez slova odísť, to dokáže každý srab. Ja si neviem predstaviť, že by som žene, s ktorou som toho toľko zažil, nebol ochotný venovať ani pár viet z očí do očí.

Andrej (24): Neprestáva ma fascinovať, ako ženy pri rozchode skoro hystericky trvajú na osobnom stretnutí a dlhočiznom rozhovore. To ako načo? Aby masochisticky počúvali všetky dôvody, pre ktoré ich opúšťame? Keďže ma slušne vychovali, ustupujem spoločenským konvenciám tiež, ale nikdy som nezačal rozumieť, na čo je to v skutočnosti dobré .

Vilo (21): Ja som sa ešte nestihol so žiadnou ženou rozísť, dotyčná ma vždy predbehla. O citlivých mužoch s dobrým srdcom, ktorých dievčatá stále opúšťajú, budete kedy písať?

Ivona namiesto svadby zažila peklo: Na to, čo jej snúbenec spôsobil, nikdy nezabudne!

Výber pre vás