V romantickom prostredí a príjemnej klíme sa vraj oddávali nielen poézii a umeniu. Láske dvoch žien sa tak vďaka krásnemu ostrovnému raju hovorí lesbická.

Na gejov dnes narazíte všade, najmä ak pracujete v ženskom lifestylovom časopise. Ich komunita je pomerne známa a comming OUT je pre tých extrovertných veľmi IN. Lesby však akoby žili v ilegalite. Áno, je niekoľko aktivistiek, ktoré sa angažujú v presadzovaní rovnosti práv a lobujú za prijatie zákona o registrovanom partnerstve. Ak sa však cielene o tento problém nezaujímate a nevyhľadávate ich www stránky, môžete podľahnúť pocitu, že vlastne nie sú. Na strednej i vysokej škole aj vo väčšine mojich zamestnaní vždy prevažovali ženy. Štatisticky musím osobne poznať desiatky lesbičiek. De facto som doposiaľ nepoznala žiadnu. Väčšina z nich sa so svojou orientáciou totiž zverí len najbližšiemu okoliu, pár ľuďom, ktorým bezvýhradne dôveruje. Pravdupovediac, ani sa im nečudujem.

Tolerancia voči odlišnosti od toho, čo považujeme za normálne, nie je práve naša národná črta. Sme silne katolícka a konzervatívna krajina a aj keď sa nám v mnohom darí dobiehať tzv. vyspelý civilizovaný svet, inakosť, akou je homosexualita, máme stále veľký problém zobrať na vedomie. Postoj väčšiny z nás sa pohybuje niekde na osi od ľahostajnosti – nech si žijú, ale nech nám dajú pokoj – až po totálnu nenávisť a zavrhovanie. Ak niekde vidíme bozkávať sa ju a ju či jeho a jeho, sme buď v rozpakoch, alebo sa ideme potrhať od smiechu, prípadne to tí dvaja schytajú natvrdo niekde v tmavej uličke. Podobne sa k „teplým“ stavajú aj oficiálne miesta – predstavitelia štátu. Buď sa tvária, že homosexuáli vlastne neexistujú, alebo by ich najradšej v duchu svojho vrodeného hulvátstva či náboženského presvedčenia vyšikovali niekam do rezervácie, v lepšom prípade na psychiatrické liečenie. „Ak žijete v zdravom, normálnom prostredí, v súkromí sa voči vám nebude odohrávať žiadna veľká kampaň. Je to ako so všetkým – každá ‚šuškanda’ trvá pár dní a potom si na ňu ľudia zvyknú. Horšie je to v rovine inštitucionálnej,“ vraví Hana Fábry, známa aktivistka a hovorkyňa Prvého lesbického združenia Museion. „Tu môžu od politických špičiek pokojne odznievať nenávistné výroky a nikto za to nie je nielenže postihovaný, ale ani nijakým spôsobom odsúdený a kritizovaný.“ Pravú príčinu homosexuality veda nepozná, no jasný je fakt, že je vrodená a nemenná. Napriek tomu sa niektoré naše známe psychiatrické kapacity snažia gejov a lesby presvedčiť, že ich možno liečiť. „Tak nech mi dajú celoživotnú péenku alebo invalidný dôchodok a budem sedieť doma, keď som taká chorá!“ rozčuľuje sa Hana Fábry. „Lebo ja normálne chodím do práce a platím dane, tak si myslím, že som úplne v poriadku.“

Všade zle, doma najhoršie

Až tretina homosexuálov – mužov i žien – má najhoršie skúsenosti s diskrimináciou, odsudzovaním a ponižovaním vo svojej vlastnej rodine. Takmer polovica skrýva svoje veľké tajomstvo pred oboma rodičmi i súrodencami. Časť sa zverí len matke a niektorým súrodencom. Ženy sa s tým všeobecne vyrovnávajú lepšie a dokážu byť svojmu dieťaťu či súrodencovi časom oporou a dôverníkom. Otcovia a bratia sú však pre lesby a gejov tvrdým orieškom. Ostatným príbuzným svoju orientáciu radšej celkom zataja. Niet divu, po priznaní si väčšina teplých vytrpí doma emocionálne a často aj fyzické peklo. Rodičom sa zrúti nalinajkovaná predstava o živote ich drahého potomka – žiadna svadba, deti, vnúčatá, žiadny NORMÁLNY život – ich decko je teploš, lesba, buzerant, úchyl!!! Ako nám to mohol (mohla) urobiť?! Čo povedia ľudia? Taká hanba! Ak sa milej lesbe či gejovi ako-tak podarilo vnútorne vyrovnať s vlastným sebapoznaním, jeho najbližší ho raz-dva presvedčia o tom, že je najväčším prekliatím v ich živote a že to, čo cíti, je choré, nenormálne a zlééééé! Väčšina rodičov má po takomto zvestovaní nemilej novinky snahu svoje dieťa od „toho“ odučiť, prevychovať, vyliečiť, skrátka OPRAVIŤ. Nasledujú kontroly, sledovanie, odpočúvanie telefonátov, obmedzovanie vychádzok, náreky, vyhrážky, vydieranie, bitky, nútené lekárske vyšetrenia a neraz aj vyhadzovanie z domu. Pri slovenskom výskume diskriminácie na základe sexuálnej orientácie spred piatich rokov vyšli najavo naozaj šokujúce výpovede. Ako napríklad od dvadsaťročnej lesbičky: „Otec ma dal znásilniť susedovi, pretože podľa jeho teórie som lesba preto, že som to neskúsila s poriadnym chlapom. Takto ma chcel vyliečiť z homosexuality. Mal pocit, že by som mu mala byť vďačná za jeho pomoc.“

Okrem rovnako orientovaných známych, väčšina lesieb a gejov tvrdí, že najlepšie prijatie a oporu dostávajú od svojich heterosexuálnych priateľov. Zhruba tretina sa bez obáv zdôverí všetkým svojim kamarátom a kamarátkam, vyše 80 % aspoň niektorým z nich. Skutoční priatelia nás totiž naozaj dokážu brať takých, akí sme, nemajú voči nám nereálne očakávania a neodsudzujú niečo, čím nikomu neubližujeme a nedokážeme to zmeniť. Naopak, najhoršie reakcie zažíva väčšina homosexuálov a homosexuálok od celkom neznámych ľudí, prípadne od známych, s ktorými ich nespája kamarátstvo, ale iný vzťah – sú susedia, spolužiaci, kolegovia... Vulgárne nápisy na schránkach či vo výťahu, kopance na školských záchodoch, nechutné maily a agresívne posmešné otázky v práci, slovné či fyzické napádanie v baroch, na ulici, v autobuse... to všetko väčšina „teplých“ okúsi na vlastnej koži, ak sa „to“ náhodou prevalí. „Skupina mužov ma vyhnala z podniku a naháňali ma po ulici. Jeden z nich ma sexuálne napadol, ohmatával ma a násilím sa presviedčal, či som muž alebo žena.“ To je ďalšia výpoveď zo slovenského prieskumu o diskriminácii. Diskrimináciu na pracovisku rieši už tri roky antidiskriminačný zákon. Stále sa však vyskytujú prípady, ktoré sú ťažko dokázateľné, no predsa sa dejú. „Teplým“ kolegom sa občas medzi štyrmi očami naznačí, že ich zotrvanie na danej pozícii otriasa dobrou povesťou firmy. Prípadne to po mnohých intrigách, urážkach a osočovaní často sami vzdajú a odídu. V zásade platí, že čím menšie a vidieckejšie prostredie, tým sú reakcie horšie. 28-ročná Sabína dva roky učila na dedinskej škole a so svojou partnerkou žila v neďalekom okresnom meste na východe Slovenska. Príjemná práca, životná láska, harmónia, pohodička... dočasne. „Niekto ma musel s priateľkou vidieť v meste a po dedine sa to roznieslo za pár dní. Najprv ma prestali zdraviť rodičia, kolegyne na mňa čudne zazerali a vyhýbali sa mi, výrastkovia vulgárne pokrikovali a potom si ma zavolala pani riaditeľka na koberec a bolo mi jasné, že musím odísť. Do školy na mňa prišiel anonymný list, ani si nechcem predstaviť, čo v ňom bolo. Bola som v dedine témou číslo jeden – dokonca vraj o mne plamenne rečnil pán farár počas nedeľnej omše. Skrátka, bolo mi povedané, že ohrozujem morálku a etický vývoj detí, provokujem rodičov, koledujem si o problémy atď. K polroku som odišla – na vlastnú žiadosť, ako inak.“

Registrované partnerstvo

Načo im to je?! Verejná diskusia na tému registrovaných partnerstiev sa u nás ešte poriadne nezačala a jej prvé výhonky majú zatiaľ čierno-bielu skladbu. Komunita „teplých“ a pár liberálov je nahlas za, protipól konzervatívcov je veľmi nahlas proti a my ostatní krčíme plecami, lebo je nám to jedno. Nás sa to predsa netýka. Zdanlivo. To, ako krajina, v ktorej žijeme, zabezpečuje rovnosť práv svojim občanom, sa celkom isto týka každého. O čo im vlastne ide? V skratke o to, aby aj homosexuálni partneri, ktorí spolu dlhodobo žijú ako pár, mali rovnaké práva ako manželia z hľadiska spoločného majetku, dedičstva, vlastníctva bytu, pôžičiek a hypoték, informovanosti o zdravotnom stave partnera a partnerky v prípade choroby, operácie, úmrtia atď. Odporcovia zasa odmietajú rovnoprávnosť manželstva a partnerstva ľudí rovnakého pohlavia, pretože z toho druhého nemôže prirodzenou cestou vzísť potomstvo. Navyše sa podľa nich dá všetkým právnym a majetkovým komplikáciám predísť zmluvou, závetom, splnomocnením, notárskou zápisnicou... „Prečo niekomu stačí jedna zmluva – manželská – a ja potrebujem na každú situáciu inú zmluvu a iné lajstro?!“ oponuje Hana Fábry. „Je to kopa vybavovačiek, stojí to veľa peňazí, musíte vopred rátať s každou situáciou a pripraviť sa na ňu zmluvne. Ale predovšetkým, akákoľvek zmluva je možno záväzná pre vás a pre vašu partnerku, no nijako nezaväzuje tretie subjekty. Pre banku, lekára, bytové družstvo je to len zdrap papiera. Tak ako heterosexuáli aj my tvoríme HDP tohto štátu a chceme od neho rovnaký servis.“

Vox populi zatiaľ nepočuť

V Česku sa môžu lesby a gejovia zaregistrovať ako oficiálni partneri už viac než rok. Pravda je, že nie všetci to tam vítali s nadšením a ani český prezident zákon na prvýkrát nepodpísal. No stalo sa. Aj verejná mienka tomu bola naklonená oveľa viac (v percentách skoro dvojnásobne) než u nás. Téma homosexuality v Česku a v krajinách, kde majú lesby a gejovia rovnaké práva ako manželia, však dávno nie je žiadne tabu. Majú tam pomerne dobre zabehnutý festival lesbických a gej filmov Mezipatra, v Českej televízii sa pravidelne vysiela Q magazín o homosexuálnej komunite, tamojšie celebrity sa k svojim homosexuálnym vzťahom verejne hlásia (opatrne, postupne, ale predsa). U nás zanikol homosexuálny filmový festival a rovnako už nevychádza ani podobne zameraný časopis. Ak hľadáte homosexualitu v televízii, nájdete ju tak maximálne v európskom kine na Dvojke alebo v erotickom filme na Jojke po polnoci. A ak sa aj objaví správa o homosexualite nejakej celebrity, takmer vždy má príchuť bulvárnej senzácie na pobavenie a zvýšenie predaja či sledovanosti. Dostať informácie a príbehy o homosexualite medzi ľudí prirodzeným spôsobom, prostredníctvom kultúry, filmov, hudby, médií by bol asi najužitočnejší a najefektívnejší spôsob, ako zmeniť nazeranie na túto menšinu cez prsty. „Aj naša komunita je odrazom toho, aká je celá spoločnosť,“ hovorí Hana Fábry. „U nás ľudia skôr čakajú, čo im kto ponúkne, čo kto urobí za nich a pre nich. Nemôžem povedať, že verejnoprávne médiá odmietajú homosexuálne programy a magazíny, keď sme im žiadne neponúkli. Nás, čo sa angažujeme, je pomerne málo a na všetko nestačíme. Momentálne sme aktívnejší skôr v politickej rovine a naším najväčším cieľom je uzákonenie registrovaného partnerstva. I keď v tomto volebnom období to určite nie je reálne a obávam sa, že sa bude musieť vymeniť celá politická garnitúra, kým k tomu dôjde. Ale určite to nevzdáme. Ak by sa od vrchnosti vysielali k tejto téme pozitívne signály, tak by nás všeobecne lepšie prijímala aj verejnosť.“

Povedzte svoje „áno“

Sobáše homosexuálnych dvojíc v súčasnosti umožňuje legislatíva Holandska, Belgicka, Španielska, Kanady a amerického štátu Massachussetts. Registrované partnerstvá sú povolené vo Veľkej Británii, v Česku, Dánsku, Fínsku, na Islande, v Nemecku, Nórsku, na Novom Zélande, v Slovinsku, vo Švédsku a Švajčiarsku. Podľa prieskumu verejnej mienky z roku 2005 by 24 % Slovákov súhlasilo, aby homosexuálne páry mali právo na svadbu. Na rovnakú otázku odpovedalo kladne 21 % Poliakov, 25 % Maďarov a až 42 % Čechov. Zákon o registrovanom partnerstve prijali v Českej republike začiatkom minulého roka. Len za prvý mesiac ho uzavrelo cca 50 párov. Prvé lesbické združenie Museion realizovalo vo februári 2007 elektronickú anketu v NR SR k otázke prijatia zákona o životnom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia. Na anketu odpovedalo zo 150 oslovených poslancov deväť – z toho sedem záporne.

Nebezpečný „comming out“

Svoju sexuálnu orientáciu pred rodičmi skrýva až 46 % gejov a lesieb na Slovensku. 14 % ju prezradilo len jednému z rodičov, najčastejšie matke. 49 % tají svoju orientáciu pred súrodencami, 10 % len pred niektorými. Pred ostatnými príbuznými orientáciu skrýva až 60 % homosexuálov. 15 % lesieb a gejov bolo fyzicky napadnutých pre svoju orientáciu. Útočníkmi boli najčastejšie neznámi ľudia, ďalej spolužiaci, známi, susedia a neraz dokonca policajti. Obeťou obťažovania formou slovných útokov, vyhrážok, vydierania či anonymných listov sa stalo 43 % homosexuálnych žien a mužov. V zamestnaní svoju orientáciu neskrýva len 13 % homosexuálov. 52 % ju tají pred všetkými, 35 % pred niektorými kolegami. Zhruba 10 % vie alebo má vážne podozrenie, že im bolo odmietnuté pracovné miesto, povýšenie, alebo boli donútení odísť zo zamestnania z dôvodu sexuálnej orientácie. 72 % lesieb a gejov tají svoju orientáciu pred lekármi a zdravotníckym personálom. 5 % okúsilo diskrimináciu a slovné útoky zo strany zdravotníkov pre svoje sexuálne preferencie. 78 % skrýva svoju orientáciu pred susedmi a majiteľmi domov či bytov pre obavy z útokov a obťažovania. 30 % respondentov zažilo diskrimináciu v hoteloch, baroch, kluboch a reštauráciách. Len 15 % sa nebojí svoju orientáciu na verejnosti ukázať. 30 % všetkých respondentov zažíva diskrimináciu priamo v rodine, najčastejšie vo forme sledovania a kontroly správania, ponižovania, nadávok, bitky, zákazov, vydierania a vyháňania z domu. (Použité údaje sú z Výskumu diskriminácie na základe sexuálnej orientácie na Slovensku, ktorý uskutočnili občianske združenia Ganymedes a Altera v októbri 2002.)

LGBT – skratka pre komunitu zahŕňajúcu lesby, gejov, bisexuálov a transsexuálov DÚHOVÁ VLAJKA – najpoužívanejší symbol, tvorí ho šesť farebných pásov – červená, oranžová, žltá, zelená, modrá a fialová, nosí sa ako šatka, opasok, náramok, prsteň a pod. RUŽOVÝ TROJUHOLNÍK – smutne známy symbol, počas druhej svetovej vojny ním boli označovaní homosexuáli deportovaní do koncentračných táborov; v 80. rokoch sa začal používať ako symbol pre celú LGBT komunitu ČIERNY TROJUHOLNÍK – tiež sa používal v nacistických koncetrákoch na označenie rôznych „asociálov“; neskôr ho začali používať feministky a lesby ako symbol hrdosti RODOVÉ SYMBOLY – krúžok s krížikom alebo šípom; dva prepletené krížiky symbolizujú lesby, dva šípy gejov; bisexuáli a transsexuáli používajú krúžok s oboma symbolmi LABRYS – obojstranná sekera; matriarchálne spoločnosti ju používali ako zbraň i nástroj; dnes je lesbickým a feministickým symbolom sily a sebestačnosti