Alexander (52) a Alexandra (53) Ahndorilovci. Stvorili vyšetrovateľov Sagu Bauer a Joona Linna, predali 14 miliónov kníh, ktoré preložili do 40 jazykov. Čo prezradili pre Nový čas pre ženy o svojom živote, tvorbe, deťoch, zločine a láske?

Severské krimi teraz letí. Predtým to boli švédske psychologické diela, Pipi dlhá pančucha... Je to preto, že sa svet mení k horšiemu? Je na svete viac zla a je iné?

Alexandra: Naše príbehy píšeme práve preto, aby sme mali strach pod kontrolou. Myslím, že zlo je stále rovnaké. Ľudia si vždy robili navzájom strašné veci, história dokazuje, že neexistovali limity. No na druhej strane to platí aj o dobre.

Alexander: Musíme sa zaoberať ľudskosťou, diskutovať o veciach a kniha, žáner krimi, je na to skvelý prostriedok. My vždy ponúkame úľavu, nikdy nekončíme v temnote.

Alexandra: V reálnom živote nepoznáte odpoveď na otázky, prečo niekto urobil niečo zlé... No v knihe sa príbeh skončí dobre a odpovede dostanete. V reálnom živote sa vám človek neprizná, áno, urobil som toto a urobil som to preto. Pre mňa je to frustrujúce, chcem vedieť, prečo ľudia robia zlé veci. Je to psychologický proces, potrebujeme poznať dôvody zla.

Alexander: No na druhej strane máme ľudí, ktorí konajú dobro, ako je Joona Linna, ten zasvätil tomuto boju celý život. Všetko svoje pohodlie, šťastie, všetko dal na oltár boja so zlom. Aby mohol zachraňovať iných ľudí. To je tiež vec, ktorú by sme sa mali snažiť pochopiť.

Je Joona Linna trochu reálny alebo úplne vymyslený?

Alexandra: Je ťažké to vysvetliť. Postavy prichádzajú postupne.

Alexander: V Joonovi sme chceli vytvoriť postavu silného komisára. Keď prišiel, vedeli sme, že je to on a že o ňom budeme vedieť čoraz viac.

Alexandra: Joona Linna je predstaviteľ fínskej menšiny vo Švédsku, v podstate je to outsider, pretože švédska spoločnosť hľadí na fínsku menšinu zvrchu. Možno aj to bolo pre nás dôležité – vzdať istým spôsobom hold Fínsku. Preto sme vytvorili veľmi šikovného, zručného fínskeho komisára.

Viete už na začiatku, ako sa príbeh skončí?

Alexander: Nie celkom. Na začiatku máme zápletku, pripravujeme ju aj tri mesiace, kým začneme so samotným písaním. Predtým si napíšeme všetky scény, postavy na lístočky a tie umiestnime na veľkú stenu, diskutujeme, ako sa bude vyvíjať dejová línia, ako sa bude meniť, kam sa budú postavy posúvať. A až keď sme si príbehom istí, pustíme sa do písania.

Nevedela som si predstaviť, ako môžu dvaja ľudia písať jeden príbeh. Ste ako kriminalisti, ktorí vyšetrujú prípad...

Alexandra: Presne tak. Je dôležité, aby mal rukopis jeden štýl, jeden jazyk, všetky texty si navzájom vymieňame.

Tvoríte aj žijete spolu, neleziete si na nervy?

Alexander: Práve naopak, pre manželstvo je to výborné.

Alexandra: Je príjemné deliť sa o úspech. Snažíme sa robiť veci naozaj spolu a rovnomerne. Možno sa Alexander trochu viac stará o špinavú bielizeň...

Alexander: Ale mne sa to páči. (Smiech.)

Ako vychovávate svoje tri dcéry (13, 17 a 18 rokov)? Čo je najdôležitejšie?

Alexander: Láska a úcta, otvorená diskusia. Treba prijať, že sa môžeme mýliť.

Alexandra: A nemať pravidlá, ktoré by deti prísne obmedzovali, z ich porušenia nerobiť drámu. Skôr sa snažiť porozumieť si navzájom. Byť rodičom je náročné, ale je to tá najlepšia vec, ktorá sa mi v živote stala. Máme tri dcéry a ja mám pocit, že otec je ten obľúbený. No obaja môžeme povedať, že naše dcéry sú veľmi rozumné. Veľa a často s nimi diskutujeme.

Alexander: Najmä keď večeriame. Diskutujeme o náboženstve, politike, o všetkom. Treba využiť každú príležitosť na diskusiu s nimi. Aby sa snažili pochopiť aj iných ľudí.

Alexandra: Vo Švédsku deti učíme byť tým, kým naozaj sú. Takže sa zúčastňujú na rôznych pochodoch, tak ako aj my dvaja poukazujeme na nespravodlivosť v našej spoločnosti.

Alexander: Ale najdôležitejšie je dať im pocítiť, že ich naozaj veľmi, veľmi milujeme. Bez ohľadu na to, čo urobia alebo kým sa stanú, dokonca aj keby boli zločincami, aj tak by sme ich milovali.

Máte nejaké životné krédo?

Alexandra: My píšeme knihy a krédo je veľmi krátke.

Alexander: Byť pokorný, vďačný a žiť tu a teraz.

... hneď ako sa Alexander a Alexandra stretli, sa do seba na prvý pohľad zaľúbili?

... obaja sú ľaváci, majú zelené oči a obaja v detstve veľa čítali?

... dnes čítajú súčasnú literatúru, švédsku, nórsku, ale aj klasiku ako Shakespeara či Dostojevského.

V byte na predmestí Osla nájdu mŕtvolu muža, vykrádača hrobov, zberateľa morbídnych trofejí a kanibala. Komisár Joona Linna si myslel, že to najhoršie už má za sebou, ale to sa veľmi mýlil. V mrazničke s trofejami je totiž aj lebka jeho manželky Summy...

ŠPINAVÉ POLICAJNÉ AUTO sa po vonkajšom obchvate vzďaľuje od centrálnych častí Osla. Burina pod krajnicou sa trepoce v závanoch vetra, v priekope sa zmieta plastové vrecúško naplnené vzduchom. Karen Stangeová a Mats Lystad odpovedali na výzvu operačného strediska napriek tomu, že bolo priveľa hodín. Vlastne dnes večer už mali namierené domov, no práve sa vezú do štvrte Tveita. Asi desať obyvateľov paneláka sa sťažovalo na príšerný zápach. Správca domu tam už zašiel predtým, aby skontroloval kontajnery na odpadky, ale boli čisté. Ukázalo sa, že zápach vychádza z bytu na jedenástom poschodí. Hoci zvnútra bolo počuť tlmenú melódiu, majiteľ Vidar Hvoland odmietal otvoriť dvere.

Policajné auto prešlo popri nízkej priemyselnej budove. Za plotom z ostnatého drôtu vidieť kontajnery na odpadky, nákladné autá a zásoby soli na zimu. Panelák na ulici Nåkkves vei vyzerá, akoby sa obrovské betónové schodisko prevrátilo na bok a rozpadlo sa na tri časti. Pred dodávkou s nápisom Mortens Låsservice AS stojí muž v sivej kombinéze a máva na nich. Reflektory policajného auta ho osvietia a tieň jeho zdvihnutej ruky sa objaví na niekoľkých poschodiach fasády za ním.

Karen zabočí k obrubníku, jemne zastane, zatiahne ručnú brzdu, vypne motor a vystúpi von spolu s Matsom.

Obloha sa chystá na noc zatiahnuť rolety. Je chladno. Zdá sa, že by mohlo snežiť. Obaja policajti si so zámočníkom potrasú rukou. Je hladko oholený, ale líca má poblednuté, hrudník plochý, pohybuje sa trhane a nervózne. „Švédska polícia prijala tiesňové volanie z cintorína – našlo sa tristo pochovaných tiel,“ zažartuje zámočník takmer nehlučne a usmieva sa smerom k zemi. Mohutný správca domu sedí vnútri vo svojom pikape a fajčí. „Chlapík pravdepodobne zabudol v hale vrece na odpadky so zvyš­kami rýb,“ zamrmle, keď otvára dvere auta. „V to dúfame,“ odpovie Karen. „Búchal som na dvere a cez škáru na poštu hrozil, že zavolám políciu,“ dodá a zahasí cigaretu. „Urobili ste dobre, že ste nás kontaktovali,“ pochváli ho Mats. Za štyridsať rokov tu našli dve mŕtvoly, jednu na parkovisku a jednu vo vlastnom byte.

Obaja policajti aj zámočník nasledujú správcu domu do vchodu. Hneď zacítia dusivý zápach. Keď vchádzajú do výťahu, snažia sa nedýchať nosom. Dvere sa zatvoria, pod nohami cítia tlak, ako sa výťah dá do pohybu smerom nahor.

„Jedenáste poschodie je obľúbené,“ frfle správca domu. „Minulý rok sme tam zažili drsné vysťahovanie a v dvetisíc trinástom jeden byt totálne zničil požiar.“

„Na švédskych hasiacich prístrojoch je napísané, že sa musia otestovať tri dni pred požiarom,“ ticho prehovorí zámočník.

Keď vystúpia, privíta ich ukrutný smrad, všetkým štyrom sa do pohľadu vkradne zúfalstvo. Zámočník si drží nos aj ústa.

Karen odolá, keď sa jej prevráti žalúdok. Je to nepríjemné chvenie predtým, než bránica prepadne panike a vytlačí obsah žalúdka cez hrdlo. Správca domu si pretiahne tričko cez ústa aj nos a druhou rukou ukáže na byt. Karen podíde dopredu, priloží ucho na dvere a počúva. Vnútri je ticho. Zazvoní. Ozve sa príjemná melódia. Zrazu počuť z bytu slabý hlas. Muž niečo spieva alebo recituje. Karen zabúcha na dvere a muž stíchne, no znova začne, veľmi opatrne.

„Ideme dnu,“ rozhodne Mats. Zámočník podíde k dverám, položí na zem svoju ťažkú kabelu a otvorí zips. „Počujete?“ spýta sa. „Hej,“ odvetí Karen.

Dievčatko so svetlými strapatými vláskami a kruhmi pod očami otvorí dvere iného bytu. „Okamžite choď dnu,“ prikáže jej Karen. „Chcem sa pozerať,“ usmeje sa dievča. „Mama alebo otec je doma?“ „Neviem,“ prizná dievčinka a rýchlo zavrie.

Zámočník nepoužije pištoľ na otváranie zámkov, ale odvŕta celú zámku. Na zem padajú skrútené lesklé kovové piliny. Zámočník pozbiera horúce časti valca a vloží ich do tašky, opatrne odstráni závoru a cúvne. „Počkajte tu,“ prikáže Mats správcovi domu aj zámočníkovi. Karen vytiahne zbraň, zatiaľ čo Mats rozrazí dvere a volá do bytu. „Tu je polícia! Ideme dnu!“ Karen pozrie na zbraň vo svojej bledej ruke. Niekoľko sekúnd sa jej čierny kov, spojené časti, hlaveň, uzáver a pažba zdajú cudzie. „Karen?“ Pozrie na Matsa, otočí sa k bytu, zdvihne zbraň a vojde, s rukou pred ústami. V hale nevidí nijaké vrecia s odpadkami. Smrad musí prichádzať z kúpeľne alebo kuchyne. Karen počuje len podošvy kanád na plastovej podlahe a vlastný dych. Prejde popri úzkom zrkadle v hale a vstúpi do obývačky. Rýchlo zaistí rohy miestnosti a prezerá si neporiadok. Televízor leží prevrátený na zemi, kvetináče s papradím sú rozbité, rozkladací gauč s veľkými dekami je nakrivo, jedna epeda rozrezaná a stojaca lampa na zemi. Karen obráti zbraň na vchod do kúpeľne a kuchyne, pustí Matsa dopredu a nasleduje ho. Pod kanadami im praská rozbité sklo. Jedno nástenné svietidlo je zažaté, v jeho svetle víria čiastočky prachu.

Karen zastane a načúva. Mats otvorí dvere do kúpeľne a po chvíli skloní zbraň. Karen sa snaží nazrieť dnu, no dvere tienia svetlo. Rozozná jedine špinavý sprchový záves. Postúpi o krok, nakloní sa dopredu a strčí do dverí. Lúč svetla ožiari tapety v kúpeľni.

Umývadlo je zakrvavené. Karen sa zachveje a o sekundu neskôr počuje za sebou hlas. Starý muž hovorí tlmene. Tak sa preľakne, až zhíkne, keď sa otočí a namieri zbraň cez chodbu. Nikto tam nie je. Plná adrenalínu sa vráti do obývačky, počuje smiech a namieri zbraň na gauč. Dá sa za ním schovať. Karen chápe, že sa jej Mats usiluje niečo povedať, no nedarí sa jej absorbovať jeho slová. V hlave jej búši pulz. Pomaly kráča dopredu, položí prst na kohútik, cíti, že sa jej chveje ruka, a tak jej poskytne oporu druhou rukou. V nasledujúcom okamihu, keď starec začne spievať, pochopí, že hlas vychádza zo sterea.

Karen obíde gauč, potom skloní zbraň a pozoruje zaprášené káble a plochý balíček čipsov. „Fajn,“ zašepká si pre seba.

Severskí králi krimi: Slávni manželia odhalili, ako to medzi nimi naozaj je! Budete im závidieť

Výber pre vás

Severskí králi krimi: Slávni manželia odhalili, ako to medzi nimi naozaj je! Budete im závidieť

Súvisiace články

Kedysi to bol ťažký drsniak, dnes má 5 dcér, nosí tričko s Mickey Mousom a kŕmi sa zmrzlinou: Kto je to?

Perfektný spôsob, ako si v dnešnom svete zachovať zdravý rozum: Neuveríte, čo s vami urobí TOTO

Spisovateľ Michal Viewegh: Viem, po čom ženy túžia

Výber pre vás