Sú tu pre nás, keď nám je ťažko, a vyskúšali sme už všetko možné aj nemožné, ako sa z trápenia vylízať. Sú súčasťou životného štýlu každého bohatého Američana. Aspoň vo filmoch. Reč je o psychológoch. Zaklopať na ich ambulanciu nie je hanba.

„Mám 47 rokov, pracujem ako účtovníčka a som mama dvoch krásnych dcér. Kika má 25 rokov a Vika 15. Som rozvedená. Ešte som si na ten status nezvykla, hoci je to už takmer päť rokov. S Jožom sme sa spoznali pred dvadsiatimi siedmimi rokmi na jednej z vysokoškolských diskoték. Bol dídžejom. Naše manželstvo bolo ako každé iné. Boli dni, týždne, mesiace aj roky, keď sme sa neskutočne ľúbili, ale aj také, keď sme si nemali čo povedať. Jožo nikdy nebol na dlhé dialógy. To, čo prežíval, vedel najlepšie len on sám. Aj vtedy, keď prišiel o prácu. To, že chvíľu sedel doma so založenými rukami, ani mne nepripadalo čudné. Vravela som si, nech si oddýchne, narobil sa dosť. Keď však ani po pol roku, po roku sa po žiadnej robote neobzeral, už mi to bolo podozrivé. Neustále som sa ho vypytovala, v koľkých firmách bol, kde žiadal o robotu. A odpoveď? Stále samé výhovorky. Namiesto toho, aby sme situáciu riešili doma, vyžaloval sa chlapom v krčme. Ráno odchádzal a predvečerom sa vracal domov. Akoby pracoval, lenže on si „liečil svoje depky“ pri alkohole. Na mne bolo všetko – deti, domácnosť, financovanie celej rodiny. Trvalo to štyri roky. Už som nevládala. On si chybu a svoje zlyhanie odmietal pripustiť. A tak to zvalil na mňa. Dokonca aj ten alkohol. Keď už s týmto nezmyslom začal presviedčať aj naše dievčatá, spozornela som. Nejeden týždeň som premýšľala, čo s tým, až som sa rozhodla. Podala som žiadosť o rozvod. Zostal zaskočený. Ale ani vtedy sa nepozbieral. Jeho reakcia ma len uistila v tom, že som sa zrejme rozhodla správne. Len ako to povedať dcéram? Boli neskutočné. Vytušili, že rodinná situácia je kritická. Veľmi opatrne som im porozprávala o svojich pocitoch a povedala im, prečo som to už musela urobiť. Mladšia na otcovi lipla. Dodnes mám pocit, akoby mi to sem-tam vyčítala. Staršia bola odrazu mojou rovnocennou partnerkou na komunikáciu. Stali sme sa hádam najlepšími kamarátkami. Rozvod prebehol pomerne rýchlo. Kým však opustil náš spoločný byt, to až také rýchle nebolo. Predstavte si – dvaja ľudia, ktorí si nemajú čo povedať, už ich spájajú len deti, sa stále stretávajú v jednom byte, pri jednom sporáku a vyberajú veci z tej istej chladničky. Len každý zo svojej poličky. Hrozné. Svoj odchod odďaľoval aj napriek tomu, že som ho vyplatila z polovice bytu. Zadlžila som sa hádam do smrti, ale verila som, že to je jediné riešenie. Aj keď som o svojich pocitoch a prežívaniach s Kikou hovorila, mala som pocit, že sa potrebujem vyžalovať aj človeku, ktorý ma vôbec nepozná. A povedať mu to na „plnú hubu“. Nemohla som preto zaklopať na dvere priateľky ani susedy. Otvorila som telefónny zoznam a vyťukala číslo jedného z miestnych psychológov. Pred prvým stretnutím som mala strach. Ani neviem z čoho. Sadla som si a spustila. Išlo to zo mňa samo. Keď som sa chcela smiať, smiala som sa. Keď sa mi zaslzili oči, nebránila som pustiť zo seba emócie von. Bol to dlhý monológ. Cítila som, ako balvan ťarchy zo mňa postupne opadáva. Pán psychológ mi pomedzi to kládol otázky, na ktoré som odpovedala. Nesúdil ma. To som potrebovala. Stretli sme sa potom ešte raz. Jožo už bol odsťahovaný a doma bol konečne čistý vzduch. Odvtedy sme sa nevideli,“ takto sa nám predstavila čitateľka Lucia zo západného Slovenska.

Táto žena nemala problém priznať, že zaklopala na dvere psychologickej ambulancie. Chcela však zostať v anonymite. Ako mnoho ďalších. „Možno v niektorých západných krajinách psychológov navštevujú intenzívnejšie ako u nás, no napríklad od nemecko-rakúskeho kolegu viem, že ľudia, ktorí ich navštívia, o svojom kontakte so psychológom radšej mlčia, keď môžu, poprú ho. Takže predpokladám, že rovnako i oni sú konfrontovaní s predsudkami a svojím pocitom hanby,“ hovorí skúsená psychologička PhDr. Katarína Heseková, ktorá poskytuje poradenstvo klientom aj online. Jej pomoc vyhľadávajú prevažne tridsiatnici a ľudia v strednom veku.

Prežívate ťaživé pocity v dôsledku nejakej traumatizujúcej udalosti? Vyskúšali ste už všetky možné, vám známe spôsoby riešenia problému a očakávaný výsledok sa nedostavil? Máte pocit, že tieto nepríjemné pocity naberajú na intenzite a začínajú pomaly znižovať kvalitu vášho života? Práve vtedy je ten správny čas vyhľadať odborníka. Len ako nájsť toho pravého? „Toho vhodného pozná klient jedine cez svoju skúsenosť, priamy kontakt s ním. Keď sa v jeho spoločnosti cíti bezpečne, keď cíti, že mu rozumie, sedí mu jeho prejav a štýl práce, potom je na správnom mieste. A naopak, keď tieto pocity absentujú, je priam nutné psychológa vymeniť. Nie je možné zdôveriť sa, úspešne riešiť problém s niekým, komu nedôverujeme, pri kom sa cítime v ohrození. Tiež je prirodzeným javom to, že psychológ, ktorý nám vyhovuje dnes, nám nemusí vyhovovať o pár rokov. Časom zreje aj klient, aj psychológ, každý svojím individuálnym tempom. V prípade, že psychológ na svojom osobnostnom raste nepracuje, môže sa stať, že klient ho časom prerastie, alebo s odstupom času mu začne vyhovovať iný typ osobnosti psychológa,“ radí odborníčka na psychológiu. <br />Nízka úroveň osobnostnej zrelosti psychológa sa môže prejaviť napríklad tým, že bude zneužívať svoju moc, bude klienta zastrašovať, manipulovať ním, podporovať jeho závislosť od svojej osoby, bude zverejňovať dôverné informácie získané od neho, alebo bude klienta tlačiť do určitých rozhodnutí. V skratke povedané, bude si použitím klienta riešiť svoj vlastný strach a komplexy.

Niekomu stačí jedna návšteva, iný potrebuje pravidelné konzultácie a mať svojho odborníka takpovediac vždy poruke. „Výsledok riešenia akéhokoľvek problému závisí od osobnej aktivity klienta, od jeho ochoty riešiť svoj problém, urobiť zmenu. <strong>Postoj typu: Ja prídem, zaplatím a ty pracuj, nefunguje.</strong> Preto u klienta už na začiatku stretnutia zisťujem, čo očakáva od konzultácií, aký je jeho cieľ, akú má predstavu o priebehu, počte a výsledku našich stretnutí. Tak môžeme spoločne roztriediť prípadné nereálne očakávania a ciele od tých, ktoré reálne sú, čím možno predísť pocitom sklamania. Následne sa vrátime k detailnejšej identifikácii daného problému, konkrétnym termínom a ťažkostiam, hľadáme odpovede, súvislosti, korene problému, tvoríme a overujeme hypotézy. Sprevádzam ho, nastavujem mu zrkadlo, v ktorom má možnosť zhliadnuť seba v akcii, čo môže zmeniť sám u seba, keď chce dosiahnuť cieľ, ktorý si stanovil, z čoho môže čerpať, a naopak, čo ho oslabuje. Tak hľadáme riešenia a východiská, ktorých hodnotu klient po návrate do svojho prirodzeného prostredia testuje v praxi. V prípade záujmu využívam aj astrológiu, ktorá tento proces urýchľuje a sprehľadňuje,“ vysvetľuje psychologička PhDr. Katarína Heseková.

Tento rok chodia k doktorke na osobné konzultácie hlavne muži. Ženy častejšie žiadajú o mailovú komunikáciu. „Pre kvalitu spolupráce je dôležitá motivácia, dôvod, prečo klient do poradne prichádza. Neúspešná, respektíve neperspektívna spolupráca je s klientmi, ktorí prichádzajú do poradne preto, že by mali so sebou niečo robiť, a nie preto, že chcú so sebou niečo robiť. Býva to veľakrát na podnet rodičov, partnerov či iných ľudí z okolia,“ vraví.

Doviezli dcéru, no sami by potrebovali pomoc

Tak ako aj v prípade dospelej Betky, ktorú do poradne objednali a následne i doviezli rodičia. „Po úvodnom zoznámení som mala tendenciu ju poslať domov a kreslo ponúknuť jej rodičom. Opakovane sa sťažovali na jej nesamostatnosť a neposlušnosť, kritikou na jej adresu nešetrili. Spoluprácu však odmietli s tým, že oni problém nemajú, má ho predsa ich dcéra, ktorá svojím správaním kazí dobrý obraz celej rodiny. Nechce študovať na škole, ktorú jej vybrali, odmieta pracovať v zamestnaní, ktoré jej vybavili, udržiava kontakty s ľuďmi, ktorí nedosahujú jej úroveň. Klientka sa usadila do kresla a oznámila mi, že nepovie ani slovo. Presedeli sme spolu hodinu. Chvíľami som hovorila len ja o tom, čo vidím, a čo vnímam, a po uplynutí času som sa jej spýtala, či chce zavolať svojim rodičom, pretože tak znela dohoda. Odmietla. Ponúkla som jej papier, farby a spýtala sa, či nechce kresliť. Súhlasila. Po hodine sa zdvihla, odovzdala mi kresbu a odišla. Asi po dvoch rokoch mi napísala mail zo zahraničia. Bolo v ňom veľmi stručné predstavenie sa a srdečný pozdrav. Tu je zjavné, že ten, kto v prvom rade potreboval psychologickú starostlivosť, boli jej rodičia. Na svoju dcéru premietali všetok svoj strach a úzkosť, snažili sa ju ovládať, manipulovať, nedovolili jej dospieť, nerešpektovali žiadne jej potreby a túžby. Vôbec si nevšimli, že ich dcéra je už dospelá žena,“ spomína psychologička na jednu zo svojich klientok.

Do poradne neraz chodia aj ženy, ktoré opisujú vzťahy so ženatými partnermi. Jednou z nich bola aj Ivana, ktorá chcela svoj trinásťročný vzťah so ženáčom konečne niekam posunúť. „Spoznala ho pár týždňov po jeho svadbe a odvtedy dúfala, že jedného dňa opustí svoju ženu, rozvedie sa a presťahuje sa k nej. Sľuboval jej to totiž každý rok. No medzitým sa podľa jeho slov náhodou pritrafilo jedno dieťa, potom druhé. I to uvádzal ako dôvod, pre ktorý nechcel opustiť rodinu. Ona sama začala pociťovať hlbokú túžbu po rodine, deťoch, stálom partnerovi. Tvrdila, že svojho partnera miluje, nechce ho opustiť. Za dôvod jeho zotrvávania pri manželke považovala jej vypočítavosť, rafinovanosť a vždy sa jej podarilo vymyslieť nejaký plán, či donucovací prostriedok, ktorým ho prinútila zostať vo vzťahu s ňou. Patrilo sem napríklad i splodenie dvoch detí len preto, aby si ho pripútala. Jej požiadavka na mňa bola jasná, no pre mňa neprijateľná – chcela, aby som jej poradila také triky, ktoré jej pomôžu pre seba získať vysnívaného muža. Po mojom odmietnutí sa zdvihla a odišla. S odstupom času sme spolu začali komunikovať cez mail. Následne si objednala osobnú konzultáciu a jej cieľ bol jasný – chcela zistiť, čo má urobiť pre to, aby sa jej podarilo odpútať sa od tohto muža. Dnes má manžela, ktorého by nevymenila za nič na svete.“

Pred rokmi čo i len vysloviť slovo psychológ bolo takmer niečo zvláštne. Mnohí sa na vás pozerali s dešpektom. A nieto sa ešte odvážiť niekomu priznať, že ste uňho skutočne boli. Ten, kto odvahu skutočne mal, bol okolím považovaný minimálne za čudáka. Zmenilo sa niečo? „U nás môže byť hanbou všetko, čo sa odlišuje od normy, ktorú vždy určuje väčšina. Keď nezapadáme do obrazu normovanej ženy či muža, ktorý určuje spoločnosť, v ktorej žijeme, máme vysokú šancu dostať sa do kontaktu s hanbou. Človek, ktorý navštevuje psychológa, je v dôsledku predsudkov veľakrát označovaný za cvoka, blázna, na koho si treba dávať pozor. Osobne vnímam, že tento predsudok sa postupne rozpúšťa, hlavne u ľudí s vyšším stupňom vzdelania.“

Do poradne prišli aj manželia Eva a Miro, ktorí žili v osemročnom bezdetnom manželstve. Psychologičku vyhľadali na Evin podnet, pretože pred dvoma mesiacmi odhalila manželov milenecký pomer. Rozmýšľala o rozvode, pretože Miro odmietal tento vzťah ukončiť, ale zároveň razantne odmietal i rozvod. Tvrdil, že Evu miluje a nenávidí zároveň, ako dôvod uvádzal rôzne prejavy v jej konaní, ktoré ho iritovali. Začiatok vzniku krízy v ich vzťahu lokalizoval na obdobie ešte pred ich manželstvom. Eva hovorila o kríze, ktorá sa začala len pred spomínanými dvoma mesiacmi. Ich komunikácia bola plná výčitiek, vzájomného obviňovania, kritiky, vzdoru. Na druhom stretnutí Miro zverejnil svoj vlastný príbeh. Rok pred uzavretím ich manželstva to bol on, kto odhalil Evinu neveru. Nerozprával o svojom strachu a zranení, pretože sa mu to zdalo slabošské. Mlčal. Myslel si, že zabudne, no opak bol pravdou. Toto zistenie ho s pribúdajúcimi rokmi viac a viac zaťažovalo, až začal konať s cieľom zraniť Evu. Ublížiť jej tak, ako ona ublížila jemu. Eva svoj predmanželský kontakt s iným mužom priznala s veľkým výdychom a pocitom úľavy. Boje, útoky, kritiku vystriedali slzy, ľútosť, pokora... Už len tým, že boli ochotní pootvárať svoje trináste komnaty, sa ich vzťah posunul na inú úroveň, získal novú kvalitu a oni sa mohli konečne začať slobodne rozhodovať na základe svojich ničím nedeformovaných pocitov, vnímať svoje skutočné túžby a chcenia, jeden druhého. Dnes sú už traja, do rodiny vstúpila malá Evička.

Návšteva psychológa: Je to hanba, či normálna vec?

Výber pre vás

Návšteva psychológa: Je to hanba, či normálna vec?

Súvisiace články

Psychológ alebo liečiteľ: Ktorý pomôže dieťaťu viac?

Sila objatia: Uzdravuje vzťahy, zvyšuje sebavedomie, lieči

Výber pre vás