Všetko sa to začalo krátko pred mojimi 35. narodeninami: mala som termín u ženskej lekárky. Čistá rutina. Po vyšetrení však lekárka neskutočne dlho skúmala moju kartu a potom dodala, že by ma ešte rada poslala na ultrazvuk. „Vaša mama zomrela v štyridsiatich piatich rokoch na rakovinu prsníka, preto by ste mali začať už teraz s prevenciou,“ povedala lekárka. Spomienka na maminu smrť ma zabolela. Keď zomrela, mala som len sedemnásť a veľmi, veľmi som trpela. To, že raz môžem ochorieť presne ako ona a skôr zomrieť, to som si nikdy nejako nepripustila. Až do tohto dňa.

Pri ultrazvuku som bola nervózna najmä preto, že lekárka prístrojom neustále prechádzala na tom istom mieste na ľavom prsníku. „Tkanivo tu máte trochu hustejšie,“ mrmlala si popod nos. A potom zase dodala: „Všetko je v poriadku, nemáte žiadny dôvod na obavy.“ Ale pre mňa odvtedy už nič nebolo také, ako predtým.

Začala som si dvakrát denne prehmatávať prsníky, myslela som si, že cítim stvrdnuté miesta a navrávala som si, že mám bolesti. Nasledujúci rok som bola ešte štyrikrát u ženskej lekárky, znovu na ultrazvuku a aj na mamografii. Výsledok bol vždy negatívny. Žiadna rakovina. To ma upokojilo – na chvíľu. Ale po pár dňoch sa obavy vrátili, čo keď tam niečo predsa len nie je v poriadku? Lili, moja trinásťročná dcéra, predsa nemôže tak skoro stratiť matku, ako som stratila ja. Pri myšlienke, že by som takto nedobrovoľne opustila svoje dieťa, som sa cítila neskutočne bezmocná.

Potom ma začal bolievať žalúdok, po jedle som vždy cítila nepríjemné ťahanie. Začala som si dávať extrémne veľký pozor na to, čo som zjedla. Vyhýbala som sa mastnému a nezdravým jedlám. Čoraz častejšie som začala vynechávať obedy s kolegyňami v kantíne. Ale keď sa to ani potom nezmenilo, len som sa utvrdzovala v pocite, že keď nemám rakovinu prsníka, tak mám možno rakovinu žalúdka. Znovu sa ma chytala panika, že som ťažko chorá. Išla som na gastroskopiu. Aj keď bývam v Trnave, išla som ešte na druhé vyšetrenie do Bratislavy k špecialistom. V oboch prípadoch som počula: „Ale veď vy ste zdravá!“ Ťažko sa mi však tomu verilo. Koniec koncov, aj tí najlepší lekári sa môžu mýliť...

V tomto čase som naozaj zle spávala. Z mesiaca na mesiac som bola v práci nekoncentrovaná, často som sa cítila maximálne preťažená. Pri nových zložitých úlohách som bola veľmi nervózna. Moje srdce búšilo. Strašný pocit! Čím častejšie som to zažívala, tým som si bola istejšia, že nemôžem byť zdravá. Čo keď moje srdce zrazu prestane biť?

Ako keby som už nemala doma dosť liekov, kúpila som si tlakomer s meračom pulzu. To bolo úplne hrozné rozhodnutie, pretože som prístroj neustále používala, len aby som zistila, že moje hodnoty sú priveľmi nízke, alebo príliš vysoké. Môj muž Heňo aj dcéra si o mňa robili veľké starosti. Heňo tvrdil, že by som mala vyhľadať psychológa, ale ja som sa urazene bránila: prečo by som preboha išla k psychológovi, keď moje problémy pramenili z fyzickej stránky? Nechcela som, aby ma mali za blázna.

Jedného dňa prišiel za mnou šéf a opýtal sa ma, či je všetko v poriadku, že v poslednom čase pôsobím veľmi nervózne. A tak sa k strachu, že trpím vážnou chorobou, ešte pridal strach, že stratím prácu. Dala som si predsavzatie, že na mne nesmie byť nič vidieť a že v žiadnom prípade neochoriem. Bála som sa vírusov. Nahovárala som si, že v mojom ťažkom zdravotnom stave by bola pre mňa aj chrípka smrteľná. Keď som išla verejnou dopravou, začala som nosiť rúšku.

Minulý rok v marci som sa jedného rána nevedela postaviť z postele. Bola som vyčerpaná, nemala som silu. Chodila som ako bez duše, nič už pre mňa nemalo zmysel, bola som presvedčená, že umieram. O niekoľko týždňov neskôr som predsa na Heňovo naliehanie navštívila psychológa. To bolo moje šťastie.

Na terapii som pochopila, čo sa so mnou deje. Úplne som stratila dôveru vo vlastné telo a tým pádom som nevedela správne vyhodnotiť ani signály, ktoré mi vysielalo. Naučila som sa opäť správne vcítiť do svojho ja a bolesti pomaly odišli. Pochopila som, že som sama na seba vyvíjala priveľký tlak, pretože som chcela robiť všetko perfektne. Schovával sa za tým, samozrejme, aj strach, ktorý som dostala po smrti mojej milovanej mamy.

K lekárovi chodím ešte stále, ale už len každé tri mesiace. Dennodenne dbám na to, aby som si pravidelne robila pauzy a nevynechám ani príležitosť ísť na obed s kolegyňami. A rúška? Tá ostáva aj v zime doma.

● Je to vlastne úzkostné sebapozorovanie a strach z fatálneho ochorenia aj napriek tomu, že pacient je opakovane lekárom uisťovaný o dobrom fyzickom stave.

● Vzniká často po prekonaní choroby, a býva pripisovaná aj faktu, že sa chorý cíti dobre počas choroby, pretože je mu venovaná väčšia pozornosť a je oslobodený od každodenných povinností.

● Len malé percento sa dokáže uzdraviť samo, častejšie sa hypochondria rozvíja do zložitejších a ťažko liečiteľných rozmerov. Je nutná odborná pomoc psychoterapeuta.

● Môže vzniknúť aj nesprávnou výchovou, pokiaľ sa deťom pri chorobe povoľujú aj veci, ktoré normálne nesmú, alebo sú počas choroby odmeňované.

Myslela si, že to bude bežné vyšetrenie, ale... Stačila jediná veta a jej život sa zmenil na hotové peklo

Výber pre vás

Myslela si, že to bude bežné vyšetrenie, ale... Stačila jediná veta a jej život sa zmenil na hotové peklo

Súvisiace články

10 nebezpečných jedál pre zdravie: Ak sa nechcete otráviť, tieto jedlá si v reštaurácii nikdy neobjednajte!

Trasiete sa od zimy, aj keď všetkým okolo je teplo? Pozor, môže sa za tým skrývať vážny zdravotný problém!

7 vecí, ktoré môžu spôsobiť zástavu srdca: Ak sa s vami začne diať TOTO, okamžite vyhľadajte lekára

Výber pre vás