Keď sme sa s manželom zoznámili, mala som 25 rokov. Nebola to láska na prvý pohľad, trvalo rok, kým sme sa odhodlali na prvé rande. O to rýchlejší to malo priebeh potom. Do pol roka sme spolu bývali a do roka sme mali svadbu.  Veľmi som túžila po rodine a deťoch, takže som mu otvorene povedala, že ak má rovnaké priority, nie je načo čakať. Hneď po svadbe sme sa snažili o bábätko. Lenže nedarilo sa.

A tak sa začal maratón vyšetrení, množstvo odberov krvi, skúmanie spermiogramov, podávanie hormonálnych injekcií, inseminácie. Občas sme sa cítili ako pokusné myšky. Vydržali sme to len preto, že na konci sme videli nádej na vlastného potomka. Radi sme tomu obetovali naozaj všetko. Napriek úsiliu sa nám nedarilo splodiť dieťa. Lekári tvrdili, že vraj u mňa nedochádza k dozretiu vajíčka a následnej ovulácii, a tak sme pristúpili na umelé oplodnenie. Po odbere vajíčok a oplodnení mi vložili do maternice dve embryá a ešte sme mali osem „mrazáčikov“.  Na naše veľké šťastie sa to podarilo na prvý pokus a narodil sa nám nádherný syn. O dva roky sa postup zopakoval, no tentoraz to bolo dievčatko. Keďže sme chceli tri detičky, skúsili sme to do tretice. Bohužiaľ, už sa to nepodarilo. Tak sme sa uspokojili a nažívali si so svojimi pokladmi vo štvorici.

Pár mesiacov nato som začala mať veľké problémy so žlčníkom, pichanie, nevoľnosti, vracanie. Pobehala som lekárov od výmyslu sveta, no nič mi nezistili. Keďže mi meškala menštruácia, len tak zo špásu som si urobila test. Prekvapilo ma a šokovalo, keď som uvidela dve čiarky. Nemohla som uveriť, že po tom všetkom sa to podarilo prirodzenou cestou. Čakali sme tretie bábätko.

Bolesť na duši

Moja radosť však trvala iba 8 týždňov. Na ultrazvukovom vyšetrení mi povedali, že plod odumrel a musím ísť na kyretáž (vyčistenie maternice). Zo zákroku si veľa nepamätám, len to, že to veľmi bolelo. Ani nie fyzicky, skôr na duši. Ale nejako som to prežila. Pred dvoma mesiacmi som však bola veľmi chorá, lekár mi predpísal antibiotiká. Menštruácia mi zase meškala, ale pripisovala som to chorobe a liekom. No keď ma začali bolieť prsia, urobila som si test. A na ňom dve čiarky. Za normálnych okolností by som sa tešila, po nedávnej skúsenosti som už bola opatrná. Nikomu som o tom nehovorila, vedel o tom iba manžel. Prišiel 8. týždeň a stalo sa to isté, čo prvýkrát. Oznámili mi, že plod odumrel a nariadili čistenie. 

Ten piatok bol najhorším dňom v mojom živote. Ležala som na studenej chodbe pred operačnou sálou a snažila sa nepočuť, ako preberajú pacientku po narkóze a veľmi sa im nedarí. Triasla som sa od zimy a modlila sa, aby som to už mala za sebou. Slzy mi tiekli od smútku, ale aj to som prežila. Lebo žiť sa musí, a tak sa znova snažím nabehnúť na normálny život, hlavne kvôli mojim dvom nádherným detičkám a manželovi. Uvedomujem si, že mám veľké šťastie, lebo máme dvoch krásnych drobcov a máme pre koho žiť, ale stále mi behá hlavou, že som mohla mať štyri deti. Okrem manžela a lekára nikto nič netuší a tak to aj ostane, lebo súcitné pohľady by mi v tejto situácii vôbec nepomohli...

Čo my na to?

Napriek tomu, že je veľmi smutné, ak žena príde o nenarodené dieťa, predsa len Lucke môže prinášať útechu, že sa jej podarilo mať dve zdravé deti. Toto sa mnohým nepošťastí ani po asistovanej reprodukcii. Z tohto pohľadu príbeh možno nie je až taký tragický, ale je nám jasné, že bolesť matky nad stratou aj maličkého embrya je vždy individuálne veľká.  Teší sa z dvoch krásnych detí, ale v duši prežíva bolesť, že mohla mať štyri.