Andrea konečne našla lásku: Reakcia jej rodiny vás odrovná! Nazvali ju chuderou a dokonca...Uff

Od detstva boli rodičia veľmi prísni, ale to som pripisovala tomu, že chcú zo mňa vychovať dobrého človeka. Bola som jedináčik
a dostávalo sa mi veľkej pozornosti. Tú som si aj užívala a nehanbím sa priznať, že mi súrodenci nechýbali.

Veľmi chceli, aby som študovala a našla si manžela, ktorý bude predovšetkým dobre zabezpečený a vzdelaný. Prihlásila som sa na vysokú školu, ktorá ma bavila, a mojou prioritou bolo dokončiť ju, aby ma posunula ďalej – k zaujímavému a slušne platenému zamestnaniu.

 Bohužiaľ, štúdium som musela ukončiť predčasne. Už odmalička ma trápili zdravotné ťažkosti, ktoré pretrvávali až do dospelosti. Mrzelo ma, že sa to stalo. Rodičia však tento fakt nedokázali prijať a z celej záležitosti vinili predovšetkým mňa, že som bola málo priebojná a že ostatní moji rovesníci dokázali viac ako ja.

 Konflikt sa vyhrotil ešte väčšmi, keď mi akoby naschvál padol do oka jeden veľmi slušný a milý muž, ktorý však bol z chudobnej rodiny a nemal ani vysokoškolské vzdelanie.Otec aj mama skoro dostali infarkt.

„Ten niktoš je len vtip a máš ho pri sebe len z ľútosti, však?!“ To boli ich názory.

 Môj priateľ síce nemal peniaze, ale bol mi najväčšou oporou. Hlavne vtedy, keď ma trápili zdravotné ťažkosti. Nikdy, ani v najhorších chvíľach, ma nenechal samu. Otec stoj čo stoj opakoval, že po mojom boku bude stáť len zazobanec s luxusným domom a drahým autom. Jedného mi dokonca našiel. Keď som ho odmietla, vyhodil ma aj s tým „mojím chudákom bez titulu a postavenia“ z domu. Mama jeho rozhodnutie podporila. Celá rodina ma prestala mať rada a podporovať ma. Pre všetkých som ostala chuderou, ktorá „nedokončila školu pre trhana, ktorý ju nemá tiež“.

Môj otec odmietnutého nápadníka s plným mešcom peňazí povzbudil: „Neboj sa, dlho im to nevydrží!“ Prešlo približne sedem rokov. S mojím partnerom sme stále spolu. Za ten čas sme prešli veľmi náročným obdobím. Ale stále sa podporujeme, tešíme sa z každého pekného dňa.

   Moji rodičia sa ku mne nehlásia. Len čakajú, kedy sa môj vzťah rozpadne. Môj niekdajší nápadník sa oženil, no napriek tomu neprerušil kontakt s otcom. Ten mu poradil hľadať ďalšie zámienky na stretnutie so mnou.

   A tak ma znovu, aj keď mal už obrúčku na prste, začal obháňať. Najprv prišiel, aby mi vraj pomohol s kúpou nového auta. Nebudem predsa chodiť pešo. Hanba! A náročky sa ukázal na najdrahšom mercedese. Dobýjal sa zúrivo aj ku mne do práce. Môj druh, teraz už manžel, sa ma zastal. Dotieravca poslal kadeľahšie.

   Vybrala som si život po boku skromného, ale pracovitého muža, s ktorým sa milujeme. Rodičia radšej oželejú stretnutia so mnou, akoby mali prijať zaťa, za ktorého sa „musia hanbiť“. Úplná čerešnička na torte je, že nechcú, aby som mala deti. Načo odovzdávať „primitívne gény“ ďalej? 

Andrea

Rodičia často prenesú svoje túžby na deti a potom ich nútia žiť život, ktorý im vysnívali. Ani si neuvedomia, že to je ich predstava o šťastnom živote, nie ich detí, a že deti majú právo na vlastný život. Najhoršie je, keď deti, ktoré sa nesprávajú podľa predstáv, prestanú mať pre rodičov hodnotu. Vtedy je to naozaj zlyhanie rodičov, nie detí. Ony sa vtedy musia čím skôr osamostatniť a zariadiť si vlastný život.

Aj vám sa prihodilo niečo, čo vás zaskočilo? Podeľte sa s nami o príbehy s nečakaným koncom na maile ivana.adamcova@newsandmedia.sk. Za uverejnený príspevok vám pošleme darček. Píšte na adresu, ktorú nájdete v tiráži, a pripojte heslo: Nikdy by mi nenapadlo. Prosíme, zasielajte iba originálne príbehy, inak porušujete aut