Chceli sa ROZVIESŤ, ale ustáli to! Budete PLAKAŤ, keď si prečítate príbehy TÝCHTO párov...

Keď sme sa s Jožkom brali, bola som zamilovaná až po uši. Mal dobré srdce, vedel ma rozosmiať a bola s ním zábava. Nikdy by mi vtedy nenapadlo, že raz budem stáť s rozvodovými papiermi v ruke a s malou taškou, v ktorej bude zbalený môj život. Jeho závislosť od alkoholu začala nevinne a nenápadne… Najprv to boli dve pivečká po práci, neskôr k nim však pridal aj niečo tvrdšie. Vracal sa domov neskoro, neraz potácajúci sa, smrdel na sto kilometrov Vybuchoval do nepríčetnosti pre hlúposti, deti pri tom plakali, a ja som sa dusila smútkom vo vlastnom dome. Prestal byť partnerom, stal sa cudzím človekom. Úplne sme sa od seba odstrihli. Nezaujímalo ho už nič, len to, či si má čo vypiť. A ja som sa hanbila. Pred susedmi, pred deťmi, pred sebou.

Jedného dňa som si povedala dosť. Zobrala som syna a dcéru, odišla k mame a podala žiadosť o rozvod. Vtedy som mala pocit, že nič horšie ma v živote nemohlo stretnúť. A zároveň som cítila úľavu. Neviem, čo sa v ňom zlomilo. Možno osamelosť, možno strach, že príde o všetko. Zavolal mi a oznámil, že nastupuje na liečenie. Neverila som mu. Ale išiel. Prešiel si peklom. A keď sa po niekoľkých mesiacoch vrátil, prišiel za mnou – nie s prosbou, aby som sa vrátila, ale aby som mu odpustila. Mal slzy v očiach a v ruke lístok, na ktorom mal napísané všetko, čo mi chcel povedať, lebo vedel, že by sa roztriasol.

Dala som si čas. Veľa sme sa rozprávali. Nechala som si ukázať výsledky testov, dôkazy, že to myslí vážne. A potom som tú žiadosť o rozvod stiahla. Už je to desať rokov, čo sa nedotkol alkoholu. Neviem, ako sa mu to podarilo, ale zvláda to. Je iný. Prítomný, pozorný, usmiaty. Deti ho znovu vnímajú ako otca. A ja? Som vďačná, že som ho neodpísala. Lebo aj keď sme boli krok od rozvodu, oplatilo sa počkať. Nie kvôli nemu. Kvôli nám všetkým.