Chceli sa ROZVIESŤ, ale ustáli to! Budete PLAKAŤ, keď si prečítate príbehy TÝCHTO párov...

Ak by ste sa ma pred pár rokmi opýtali, ako vyzerá moje manželstvo, povedala by som jediné slovo: viac než „talianske“. Boli sme ako dva papiere nasiaknuté benzínom – stačila iskra. Hádali sme sa kvôli všetkému. On nechal ponožky na zemi, ja zabudla kúpiť maslo, on zabudol, že máme rodičovské združenie, ja som mu neodpísala hneď na správu. Banality. A predsa sme si z nich vedeli urobiť peklo. Vlastne sme sa už skoro vôbec nerozprávali normálne. Krik, výčitky, trieskajúce dvere… Deti sa zavreli do izieb a dávali si slúchadlá, aby nás nemuseli počúvať. Až kým jedného večera – po ďalšej „klasickej“ hádke, ktorej dôvod si už ani nepamätám, sa mi pred očami zatmelo a zrútila som sa na kuchynskú dlažbu. Došla záchranka. Vyčerpanie. Vyhorenie. Tlak v červených číslach. Lekár mi povedal, že mám spomaliť, lebo ďalší kolaps môže byť ešte silnejší.

O pár dní na to som podala žiadosť o rozvod. Povedala som si, že takto ďalej nemôžeme fungovať. Že radšej budem sama ako v neustálom napätí. Peter hrdinsky súhlasil… Lenže potom sa stalo niečo, čo mi, vlastne nám, obrátilo celý život naruby. Môj muž ochorel. Zo dňa na deň sa začal cítiť zle, mal horúčky, neskôr prišli silné bolesti. Skončil v nemocnici. Diagnóza? Závažná. Prognózy nejasné. Mal nejakú raritnú baktériu v sebe.

Bola som zrazu úplne ticho. V hlave mi hučalo, ale srdce kričalo. Všetky tie hádky, hlúposti, prečo som mu to hovorila tak hnusne? Prečo sme si nedokázali povedať, že sa máme radi? Prečo sme radšej bojovali, namiesto toho, aby sme sa objali? Chodila som za ním každý deň. Držala ho za ruku, keď spal. Modlila som sa. A keď konečne prišlo zlepšenie, sedeli sme spolu v nemocničnej izbe a mlčky sa pozerali von oknom. Slová neboli treba. Len pohľad.

Keď ho prepustili, stiahla som žiadosť o rozvod. Povedal mi, že si to nezaslúži… Odvtedy sme iní. Hádky nezmizli úplne – sme len ľudia – ale ak už prídu, trvajú pár minút, nie celé dni. Už nekričíme. Radšej si sadneme a poviem mu, že som smutná, alebo on povie, že ho niečo ranilo. Zistili sme, že láska nie je len o tom byť spolu. Je to rozhodnutie byť k tomu druhému dobrý, aj keď máme nervy. A že život je príliš krátky na to, aby sme ho strávili vo vojne so svojím milovaným človekom.