Chceli sa ROZVIESŤ, ale ustáli to! Budete PLAKAŤ, keď si prečítate príbehy TÝCHTO párov...

Náš príbeh zvonka vyzeral idylicky. Pekný dom, dve zdravé deti, úspešný manžel, ktorý to „dotiahol ďaleko“. Až na to, že ja som bola sama. Roky. Miro sa do práce zamiloval viac ako do mňa. Vstával o šiestej, na porade bol skôr ako všetci, domov prichádzal o deviatej večer. Niekedy ani to nie – išiel rovno na služobku. V nedeľu už myslel na pondelok, cez sviatky kontroloval e-maily. Povedal mi: „Ja to robím pre nás.“ Ale ja som sa už dávno necítila ako „nás“. Bola som len súčasť inventáru. Keby som sa neozvala, ani by si nevšimol, že spolu vôbec nehovoríme.

Najhoršie bolo, keď ho deti začali prosiť, aby nechodil prečo a zostal doma s nami. Vtedy som si uvedomila, že oni si ho pamätajú viac zo záberov v telefóne než z reálneho života. Jeden večer som mu to povedala rovno: „Chcem rozvod.“ Neplakala som. Bola som len vyčerpaná. Myslím, že ho to zarazilo. Nie preto, že by si myslel, že je všetko v poriadku – ale preto, že vôbec nevidel, čo sa deje. Bol slepý vo svojom vlastnom živote. Nasledujúce týždne boli zvláštne. Neprosil ma, ale ani nebojoval. Len bol ticho. Jedného dňa som sa dozvedela, že odišiel z pozície výkonného riaditeľa. Otvoril si menšiu firmu. Keď som sa ho spýtala prečo, povedal: „Lebo keď som si predstavil, že ťa už nebudem mať pri sebe, nedával by mi život zmysel.“

Začal ráno chystať deťom raňajky. V piatok zrušil pracovný obed a prišiel po mňa s termoskou kávy. Išli sme na prechádzku. Len tak. Po rokoch. Prvýkrát som mala pocit, že nie som neviditeľná. A ja? Zobrala som žiadosť o rozvod späť. Nie z naivity, ale preto, že vidím, že ten muž, ktorého som si kedysi brala, sa nestratil. Bol len zahrabaný pod stovkami e-mailov, termínov a excelovských tabuliek. Dnes má Miro piatky bez práce a nedele len pre rodinu. A ja mám znova milujúceho muža, nie len jeho priezvisko.