Chceli sa ROZVIESŤ, ale ustáli to! Budete PLAKAŤ, keď si prečítate príbehy TÝCHTO párov...

Nikdy som si nemyslela, že sa raz stanem tou žiarlivou ženou. Vzťah s Michalom bol vždy postavený na dôvere. Aspoň som si to myslela. Lenže zrazu sa niečo zmenilo. Začal byť tichší, zamyslený, častejšie sa zatváral s telefónom v ruke. Raz prišiel domov s kyticou, ktorú mi nedal. Vraj bola pre kolegyňu, čo mala narodeniny. Ale na tie moje zabudol…

Neskôr som našla správy. Nie milostné, ale dosť osobné. „Keby som mohol, pomôžem ti viac.“ „Nezabudni, že aj na tvojich slzách záleží.“ Písala mu nejaká Ivana. Nepoznala som ju. Vtedy sa vo mne niečo zlomilo. Nevrieskala som. Len som si zbalila veci a odišla s deťmi k mame. Keď mi písal, kde sme, neodpovedala som. Keď volal, zrušila som hovor. Bola som nahnevaná. Ublížená. Ponížená. Podala som žiadosť o rozvod.

Keď prišli papiere zo súdu, odporučili nám ešte mediáciu kvôli deťom. Tam, v sterilnej miestnosti s cudzou ženou pri stole, som sa mu prvýkrát po tom, čo som čítala tie správy, pozrela do očí. Nehádal sa. Neospravedlňoval sa nasilu. Len povedal: „Je to najlepšia kamarátka z vysokej. Je na antidepresívach. Nechcel som ti to hovoriť, lebo som vedel, že sa trápiš kvôli svojej práci a nechcel som ti naložiť ďalší príbeh o nešťastí.“

Ukázal mi správy, kde ju len povzbudzoval, ako hľadá pomoc, ako jej dohováral, aby šla za odborníkom. Viete, čo ma zabolelo najviac? Že som mu neverila. Že som odišla bez toho, aby som sa spýtala. Na tej mediácii sme si povedali veci, ktoré sme si roky nechali pre seba. On mi priznal, že sa cítil často odstrčený, že som posledné roky bola viac matkou a menej ženou. Ja som mu priznala, že som sa bála, že ma raz vymení za niekoho mladšieho, preto som bola taká podozrievavá. Rozvod sme zrušili. Alebo lepšie povedané – „rozviedli sme sa“ s tými verziami seba, ktoré nevedeli komunikovať. A začali sme znova. S dôverou, s trpezlivosťou, s pravdou. A Ivana sa stala mojou priateľkou.