Pred 30 rokmi som sa zobudila s opuchnutou tvárou. Navštívila som lekára a ten určil diagnózu – mumps. No keď ani po mesiaci opuch nezmizol, poslal ma internista k zubárovi. Ten mi vytrhol dva zuby, no ani to nepomohlo. Tvár bola stále opuchnutá. Okrem tohto problému ma ešte boleli kĺby. V poslednom čase to bolo na nevydržanie, tak som zašla za reumatologičkou a tá mi zistila Sjögrenov syndróm. Ide o poruchu imunity organizmu. Sú to nádory slinných žliaz, ktoré sa nedajú operovať ani nijako vyliečiť. Je to bolestivá reuma, ktorá postihuje vnútorné orgány. Bola som z tejto diagnózy celkom vykoľajená a nešťastná. Veľmi som sa chcela vyliečiť. A tak som si začala zháňať iné spôsoby liečby.

Mala som priateľku, ktorá od detstva trpela na cukrovku a tiež sa chcela zbaviť tejto nepríjemnej choroby, a tak hľadala pomoc, kde sa dalo. Niekde vyčítala, že v neďalekom meste sa uskutoční seminár s názvom Liečebné metódy hladovky. Obom sa nám to pozdávalo, a tak sme šli.

Hltali sme každé jogínovo slovo. Hladovka spočívala v tom, že celý mesiac sa nesmelo nič jesť, len piť bylinkové čaje a vodu. Každý deň sa mal dávať klystír. No podmienkou hladovky bolo, že ďalších 30 dní po nej sa nesmel piť alkohol ani jesť mäso a vajcia. Dúfajúc vo vyliečenie som sa do toho odhodlane pustila. Pila som len bylinkové čaje a každý deň som si dávala klystír. Prvých desať dní bolo hrozných, bola som veľmi hladná, myslela som, že to nevydržím a vzdám to. No po 10 dňoch hlad prešiel a telo „zaplo“ autolýzu. Za mesiac som schudla 27 kilogramov. No, žiaľ, nedodržala som druhú časť hladovky – prísnu diétu.

Sama si spustila ďalšiu chorobu

V tom čase sa do vedľajšieho bytu nasťahoval nový sused. Zazvonil a prišiel sa predstaviť s fľaškou slivovice. Dvadsať rokov som žila bez muža a nový sused sa mi veľmi páčil. Zabudla som na prísny zákaz pitia alkoholu, a tak sme si štrngli. A keďže to bol len prvý večer z mnohých, čo sme sa stretávali aj popíjali, skončilo sa to katastrofou. Sused odišiel jedného dňa do práce a ja som sa nervovo zrútila. Vonku práve prebiehala Nežná revolúcia a ja som sa do nej zapojila po svojom. V izbe susediacej s balkónom som pustila slovenskú a českú hymnu. Potom som vykrikovala, že keď ešte raz príde ten odporný komunizmus, tak sa podpálim pri soche Lenina.

Zvonček vyzváňal pri dverách a priateľka lekárka kričala, aby som otvorila dvere. No ja som neotvorila. Zrazu sa na balkóne objavili hasiči, dali mi putá na ruky a odniesli do sanitky. Skončila som na psychiatrii, kde mi vysvetlili, že hladovkou a následným pitím alkoholu som si poškodila procesy v mozgu a vyprovokovala chorobu. Povedali mi, že mám maniodepresívnu psychózu.

Veľmi ťažko znášam pobyt na psychiatrii. Choroba veľmi znehodnocuje môj život a pritom je možné, že by sa nikdy neobjavila, ak by som sa nepustila do nebezpečnej hladovky a nepila alkohol. Dnes som mohla trpieť iba reumatickou chorobou, ktorá sa mi v porovnaní s tým, čo mám teraz, už nezdá taká hrozná. Preto si treba dávať pozor, aby sme si rôznymi prírodnými liečbami ešte viac neuškodili.

Eva

Čo my na to?

Evin príbeh je smutný a výstražný, prenáša nás do minulosti, keď nebolo toľko informácií napríklad o hladovke, ktorú sa rozhodla držať. Napriek tomu si nesie svoj podiel viny, a to tým, že nedodržala prísnu diétu. Aj tak si myslíme, že najlepšie by bolo, ak by sa prestala trestať za to, čo urobila, a nepremýšľala spôsobom, čo by bolo, keby... Prijatie je najlepšia cesta k pokojnému životu.