O čom sa MLČÍ: Mať postihnuté dieťa nie je vôbec ľahké! Smútok, osamelosť a žiadny osobný život

S manželom sme sa dlho snažili o dieťa, nedarilo sa nám a vtedy neboli veľké možnosti, ako to vyriešiť, len spoliehať sa na Božiu pomoc. Nakoniec to vyšlo, ale tehotenstvo nebolo bez problémov, vždy sa tam niečo dialo, prežívala som ho veľmi stresujúco a v strachu. Moja dcérka Andrejka sa narodila predčasne a nemohla som ju vidieť. Sama som mala zdravotné problémy. Toto odlúčenie ani jednej neprospelo. Keď sme konečne boli spolu, Andrejka bola plačlivá, nenapredovala, ako mala, a ja som ten stres a strach pociťovala ďalej.

Bol to taký zvláštny pocit, na jednej strane radosť, že sme sa stali rodičmi a náš sen sa splnil, na druhej strach, či Andrejka bude v poriadku a zdravá. Od začiatku sme museli riešiť jej zdravotné problémy, pri predčasne narodenom dieťati to asi nebolo nič čudné, ale mala som pocit, že to bude niečo vážnejšie. A bola to pravda. Čoskoro sa potvrdilo, že Andrejka má detskú mozgovú obrnu. Niekedy som si myslela, že ma Boh potrestal za to, že som tak veľmi chcela dieťa a nerešpektovala jeho vôľu. Ale...

Dcérka bola krásne dieťatko, nedalo sa ju nemilovať, ale dodnes má problém s chôdzou, vozíček je nutnosťou a mentálne je na úrovni školáčky, hoci je dospelá. Stala som sa silnejšou ženou a matkou. Musela som veľa obetovať, kvôli nej som nechodila do práce, nedalo sa. Pridružovali sa rôzne ďalšie diagnózy, napríklad alergie, museli sme kompletne upraviť stravu, mávala aj epileptické záchvaty, na čo sa nedá zvyknúť. Cvičila som s ňou fyzicky aj psychicky, aby napredovala, a dodnes som jej naplno k dispozícii. Pri takto chorom dieťatku zabudnete na vlastný život, dovolenky, sebanaplnenie, žijete len preň a faktom je, že niekedy si poplačete aj sa poľutujete, cítite sa izolovane a smutne. Napriek tomu viem, že Andrejka ma učí pokore, trpezlivosti a inému zmyslu života. A toto všetko by som bez nej nikdy nepochopila. Teraz sa už bojím len jedného, aby som sa dokázala o ňu postarať do konca.