Preskočiť na hlavný obsah
Reklama

Františka by ani nenapadlo, že ho zavalí lavína v Tatrách! Turistika sa zmenila na boj o život

Turistika sa zvrhla na bojo život.

Zdroj: Shutterstock

Reklama

František sa po manželkinej smrti presťahoval pod Tatry a našiel si zaujímavé hobby – horolezectvo. Napriek tomu, že mu to prinášalo veľa radosti, zažil aj krušné chvíle a smutný koniec.

Zdieľať

Video Player is loading.
Stream Type LIVE
Advertisement
Current Time 0:00
Duration 0:00
Remaining Time 0:00
Loaded: 0%
    • Chapters
    • descriptions off, selected
    • subtitles off, selected
    Nádherný východ slnka v Tatrách: Pohľad z Lomnického štítu
    Zdroj: Facebook/Klocháňová Jana

    Keď som sa presťahoval z Moravy pod Tatry na Slovensko, začal som spoznávať naše hory. A nielen to, chodil som ako horolezec aj sám. Vysoké Tatry sú nádherné a v Zakopanom na trhu som si kúpil zvonček. Priviazal som si ho na batoh, aby mi „vyhrával“ na cestu počas mojej samoty.

    Navyše som si vymyslel teóriu, že keď zvonček zvoní, tak proste idem, som živý. Keď prestane zvoniť, nebudem žiť – zomriem. Troška drsné, ale bral som to tak symbolicky.

    Po čase som sa zoznámil s ďalším horolezcom a skamarátili sme sa. Aj sme spolu začali chodiť na túry. Raz mi vynadal, že ten zvonček ho znervózňuje, že si chce užívať nádherné ticho hôr, ale pritom ho ruší neustály cengot.
    Potom som zase menej chodil s druhými, aby som ich tým svojím divným zvykom nerušil, ale 15. januára 1985, bolo to rok po smrti mojej ženy, ktorá tu zanechala nášho trojročného synčeka, sme šli na horolezecké sústredenie na Popradské pleso. Doma som s čudným pocitom odväzoval ten zvonček z batoha. Akoby som mal predtuchu. Mal tam byť Sväťo, ten kamarát, a nechcel som ho dráždiť.

    Keď sa sústredenie začalo, zabudol som naň a tešil sa z toho, čo zažijeme. Išli sme v čerstvom snehu, prachovom, tak polmetrovom na túru. Satanov žľab. Sväťo bol na čele a ja s dvomi ženami, obe boli Majky, sme šli za ním. Boli sme v rozstupoch pod sebou v jednej stope, každých desať metrov.

    Zdroj: Shutterstock

    Miloval turistiku aj horolezectvo, mal aj čarovnú rolničku, ktorá sa mu stala skoro osdunou.

    Zrazu Sväťo vykríkol: „Lavína!“ Zodvihol som hlavu a dostal som náraz snehu do výšky hrudníka. A už sme leteli v lavíne aj s dvomi Majkami.

    Bojoval som, krauloval, aby ma úplne nepohltila, až sa konečne lavína zastavila v doline. Mali sme šťastie, všetci sme prežili. Iba jedna Majka mala niečo s kolenom, ja som mal výron členka, ale nič vážne sa nikomu nestalo.
    Hneď ako sme sa z nej dostali, museli sme kráčať ďalej. Neboli mobily, a tak sme zišli po svojich až na Popradské pleso a zamierili do reštaurácie na rum, že sme to vôbec prežili. Koniec koncov, zaslúžili sme si a potrebovali sa trochu spamätať.

    Nakoniec sme všetci mali trojtýždňové „maródky“ a ja som si prvýkrát uvedomil, že keby som neprežil, tak syn by bol sirota. Bolo by to veľmi kruté, stratil mamu a ešte aj otca... Ale na horolezectvo som nezanevrel. Je to stále vášeň, relax aj láska.

    Hneď ako som prišiel domov po tej nehode, zvonček som si priviazal zasa na batoh, lebo teraz som bol o jeho význame ešte viac presvedčený ako predtým. Príbeh by sa mohol skončiť, ale má pokračovanie.
    Jedného dňa sme išli s partiou na huby na Spišskú Maguru. V ten deň som v lese ten zvonček z batoha stratil. Dosť dlho som ho hľadal, ale, bohužiaľ, nenašiel. Dozvonil. O týždeň mi zomrel otec… A keď toto píšem, oči mám zaliate slzami ako kedysi... Plačem.

    Aj vy máte zaujímavý príbeh? Napíšte nám

    Na vaše príbehy sa tešíme na email: novycasprezeny@novycasprezeny.sk alebo ivana.adamcova@newsandmedia.sk a uverejnené odmeníme krásnymi knižnými novinkami! Ďakujeme, že s nami tvoríte obsah!

    Vyberáme pre vás niečo PLUS