JAKUB túžil stať sa úspešným HOKEJISTOM za každú cenu... Pomohol si MÁGIOU a doplatil na to!!

Sedím vo vlaku s očami upretými na účtovné podklady v notebooku, no myseľ mi zablúdi inde. Otváram si textový súbor a cítim potrebu napísať o svojej zvláštnej skúsenosti. Smerujem na opačný koniec republiky, času mám dosť. Je na čase zúčtovať so svojou minulosťou. V mysli sa dotýkam jej pokožky, neuveriteľne hebkej, po ktorej sa moje prsty kĺzali ako po hodvábnej látke, ponáram si tvár do vodopádu jej červených vlasov, vdychujem ich vôňu. Schválne si privolávam tie pocity na hranici radosti, túžby a šialenstva. Dnes už so mnou nič nerobia. Cítim však potrebu podeliť sa o svoj príbeh. Možno si z neho niečo odnesiete.

Vraciam sa do času pred desiatimi rokmi, keď som bol mladou posilou známeho hokejového klubu, a čakala ma hviezdna budúcnosť. Darilo sa mi, šepkalo sa o mojej nominácii do olympijskej reprezentácie. A vtedy sa to stalo. Jedno zranenie striedalo druhé. Na olympiádu som necestoval. Prepadol som zúfalstvu, začal som veriť, že sám tento prekliaty kolotoč neprelomím. Od spoluhráčov sa mi do uší dostala informácia o liečiteľke Márii, ktorá vie upravovať tok energií vo váš prospech. Dnes už viem, že biela mágia je rovnako nebezpečná ako tá čierna. Vždy ide o narušenie prirodzeného chodu vecí, ktorý má svoj význam a človeka len odkloní od jeho životnej úlohy. Zranenia boli jasným signálom, že treba popracovať nielen na pokore, ale aj znamením, že hokejová kariéra mi jednoducho nie je súdená. Vtedy som si to nepripúšťal.

Bol som vysokoškolák a profe­sionálny športovec, ktorý mal v živote dve priority. Mať po boku najkrajšiu babu z ročníka a strieľať góly. Preto som sa dosť ošíval, keď som zazvonil na zvonček vo vidieckom dome liečiteľky Márie. Čakal som postaršiu šedivú pani, možno aj s tou povestnou bradavicou na nose… Jej výzor ma absolútne paralyzoval. Vekovo som ju nijako nevedel zaradiť. Mohla mať rovnako 30 ako 50 rokov, pokožku na tvári mala hladkú, bez chybičky, so zvláštnym olivovým podtónom. Jej skúsenosti, silu a zvláštne schopnosti prezrádzali hlboké zelené oči, ktoré ma miatli a priťahovali zároveň. Ostro kontrastovali s červenkastou farbou jej dlhých zvlnených vlasov.

Prebrali sme moje problémy, aby na nich Mária mohla začať pracovať. Dohodli sme sa na istej sume, ktorá pre mňa nebola nijako závratná, a na pravidelných dvojtýždňových intervaloch návštev. Odchádzal som s úľavou voľný ako vták. Konečne mojej kariére nebude stáť nič v ceste. Mária sa venovala mojim zraneným kolenám a šľachám, jemne sa ich dotýkala horúcimi prstami, liečila ich svojou energiou.

Aj druhé stretnutie prebehlo podľa dohodnutých pravidiel, len som si všimol, že pri pohľade na Máriu sa mi ťažko prehĺta. Bola neuveriteľne príťažlivá. Moje sexi rovesníčky pri nej bledli ako tieň. Ležal som na jej vyšetrovacom stole, dotýkala sa ma rukami, pracovala s energiami. Začalo sa mi dariť. Skúšky som skladal akoby mimochodom, na ľade som lietal, góly do bránky padali samy. Nevedel som sa dočkať stretnutí s Máriou, aby som zo seba vypustil všetku tú radosť a vďačnosť.

Raz sa nado mnou skláňala a jemnými prstami mi držala spánky. Naklonila sa ku mne bližšie a dotkli sa nám pery. Pocítil som túžbu ako nikdy. Tá vlna mi prešla celým telom, milovali sme sa s takou vášňou, akoby neexistovalo nič dôležitejšie na svete. Fascinovala ma jej sila a krehkosť, jej poddajnosť, spôsob, akým sa mi odovzdávala, akoby sa mi rozplývala pod rukami, prenikala pokožkou a svalmi až k môjmu omámenému srdcu.

Takto to pokračovalo asi mesiac. Potom som však krátko po našom stretnutí začal cítiť ťažobu. Bolela ma hlava, bolo mi na odpadnutie. Myslel som si, že na mňa „lezie“ chrípka. Po milovaní s Máriou však všetko prešlo, zase som sa cítil plný sily. Tento scenár sa opakoval a vtedy som si uvedomil, že mi naše stretnutia nerobia dobre. Úplne ma opantala, stal som sa od nej psychicky aj fyzicky závislý. Akoby som si k nej opakovane chodil po nejakú drogu, ktorej účinky rýchlo vyprchali a ja som bol nútený prísť si po ďalšiu dávku. Neveril som na čary a mágiu, no vedel som, že naše stretnutia musia skončiť. V noci som sa budil s tým, že sa potrebujem dotýkať jej hebkej pokožky, celý roztrasený a spotený. Ukončil som to.

To, čo ma čakalo potom, neželám ani najväčšiemu nepriateľovi. Akoby zo mňa niečo vycicalo všetku energiu, len poslednými zvyškami vôle som sa prinútil vstať z postele a niečo zjesť. Pre prudký útlm kondície som skončil s hokejom, nevládal som stáť na nohách, hoci výsledky vyšetrení boli v poriadku. Na naliehanie okolia som vyhľadal psychiatra. Medikamentózna liečba všetko len zhoršila, a tak som prerušil štúdium a z hlavného mesta som sa presťahoval k rodičom na vidiek.

Babka za mňa dala slúžiť omšu a poslala za mnou kňaza. Nevládal som protestovať a ani neviem ako, zveril som sa mu so svojím príbehom. Spolu sme vyhľadali duchovného, ktorý sa zaoberal exorcizmom, vyháňaním diabla. V prvom rade som musel spáliť všetky veci, ktoré som mal od Márie. Čo sa nedalo spáliť, hodil som do Dunaja. Neveril som tomu, ale už vtedy som pocítil miernu úľavu. Zúčastnil som sa duchovných cvičení a rozhovorov, na ktorých som sa spolu s kňazmi modlil za svoje uzdravenie. A ja, neveriaci, som zrazu cítil, ako mnou preniká liečivá sila Ježiša Krista.

Dnes som hlboko veriaci človek. Verím, že všetci sme súčasťou Božieho plánu a na tomto svete máme svoje poslanie. Jeho súčasťou sú aj rôzne prekážky a prehry, ktoré sa musíme naučiť prijímať a vnímať ich ako míľniky nášho duchovného rastu. Ak proti nim bojujeme, staviame sa proti osudu a zídeme zo správnej cesty. Liečitelia, veštci a bieli mágovia nám skutočne môžu uľaviť od problémov, ale tie nás dostihnú opäť. Túžil som sa stať hokejovou hviezdou a neváhal som si pomôcť bielou mágiou, aby som sa stal obeťou tej čiernej. Táto skúsenosť mi napokon priniesla do života vzácne dary, no najmä vieru v Boha. A ja ho denne vidím vo svojich dvoch deťoch, v práci, ktorá ma živí a v pokoji, ktorý cítim.