Pred mnohými rokmi som sa zaľúbila do chlapca. Šesť rokov sme spolu chodili a nikomu som o tom nepovedala, lebo som bola veľmi prísne vychovaná. Odišiel na vojenčinu, ja som v tom čase skončila školu na železničiarskom učilišti a zamestnala som sa ako operátorka na stanici. Začiatky boli ťažké, aj som sa bála, ale kolegovia boli výborní a veľmi mi pomohli.

Aj vďaka nim som nakoniec rada chodila do práce. Keďže som mala voľné lístky na vlak, rozhodla som sa, že navštívim frajera.  Napísala som mu niekoľko listov, aby si vybavil vychádzku, že za ním prídem do Prešova. Napriek prísnej mame som to riskla.  Keď som dorazila z Trenčína do Kysaku a potom do Prešova, tešila som sa ako malá, ale na stanici ma nikto nečakal.

Čo teraz – vrátiť sa alebo sa opýtať, kde sú kasárne? Nebola doba mobilov. Jeden človek mi povedal, že kasárne sú až tri, tak som stavila na tie stredné. Pred bránou som sa s malým srdiečkom opýtala na priateľa a ukázala som jeho fotku. Mala som obrovské šťastie. Bol práve v týchto kasárňach!

Výlet mal následky 

Čakala som asi hodinu, kým sa brána otvorila znova a konečne sme sa videli. Išli sme iba na prechádzku, keďže mal voľno len dve hodiny. Aj tak som sa do práce vrátila rozžiarená, hneď mi šlo všetko od ruky. Mama stále netušila, že niekoho mám, no priateľ mal dostať „opušťák“ a prísť za mnou. Očakávalo sa, že ho predstavím rodine. To sa aj stalo. Priateľ bol síce pred našimi ako prilepený o stoličku, ale zvládli sme to. Keď som ho na druhý deň odprevádzala, plakala som, lebo bolo treba čakať ešte rok, kým sa vojenčina skončí.

Vrátila som sa do práce, ale o pár týždňov mi prišlo zle, odpadla som. Na druhý deň som šla s mamou do obchodu a moje raňajky skončili pod najbližšími stromčekmi. Našťastie si to mama nevšimla. No nevoľnosti sa zhoršovali, tak som šla za lekárkou. Tá mi s úsmevom oznámila, že som dva mesiace tehotná. V tej chvíli som netušila, čo budem robiť. Kolegovia v práci sa mi budú smiať... A mama? To som radšej ani nechcela vedieť.

Brat urob počas svadby niečo nečakané

Prišla som z práce, upratala som celý dom, umyla riad a ešte som stihla vybehnúť do záhrady a okopať zeleninu. Prvý prišiel z práce ocino, tak som mu povedala, čo ma trápi. Utešil ma, že on to s mamou zariadi. Prišla nedeľa a spoločný obed. A zrazu otec hovorí: „Irena, musím ti niečo povedať. Katarína sa chce vydať.“ Ale nepovedal, že som tehotná. Mama to prijala normálne. Bruško mi rástlo a už sa nedalo skryť, konečne som musela priznať celú pravdu, ale mama to vzala dobre.

Pozvala na návštevu mojich svokrovcov a začali sa prípravy na svadbu. Keď vtom prišiel môj brat Jozef, že aj on sa musí ženiť. Čo teraz – v jeden mesiac dve svadby? Mama ich chcela spojiť, ale ja som bola proti. Chcela som mať svadobný deň iba pre seba. Napriek tomu, že som to dosiahla, brat mi svadbu pokazil vo chvíli, keď pred 145 hosťami povedal, že oznamuje svoje zásnuby. Aj jeho vinou sa môj svadobný deň skončil ako najhorší deň v živote. No ako sa hovorí, čas vylieči všetky rany. Aj ja som zabudla. S mužom sme mali dve krásne deti, no po 20 rokoch od nás odišiel...

Katka

Čo my na to?

Keby sme poznali budúcnosť, mnohé veci by sme asi neurobili, nepustili by sme sa do nich. V láske to platí stonásobne! Ale sú ľudia, ktorí by napriek neľahkému osudu, ktorý im nadelil rôzne skúšky, nemenili. Keď sa obzrú, vidia, čo mohli urobiť inak, no uvedomujú si, že s tým zlým by prišli aj o to dobré. A o to v živote ide. To zlé sa nikdy nedá úplne oddeliť od toho dobrého, dá sa len prijať.