Dnes už pravé kožuchy nie sú v móde. Dokonca sú akýmsi prehreškom proti prírode. Ale kedysi to bolo úplne inak. Neexistovalo, aby ste nemali doma aspoň jeden pravý kožuch. Mnohé ženy ho nosili len sviatočne, aby ho nezničili – tie zbožnejšie do kostola, tie mestské do divadla, na koncerty a plesy. Kožuchmi sa chválilo. Aký kto mal a z čoho, na tom veľmi záležalo. Sú ženy, ktorým v skrini dodnes visí kožuch a oči im pri pohľade naň len tak svietia. V mojej už nevisí žiadny, všetky som rozpredala, až na jeden...

V 80. rokoch boli veľmi moderné kožúšky mongolský pes a afganský pes. Boli pekné, dobre sa nosili a hriali. Neskôr mi do skrine pribudol ešte jeden z vačice americkej, ktorý mi kúpil manžel k tridsiatym narodeninám. Daroval mi ho z lásky a o to viac som ho zbožňovala. Pár rokov som v ňom chodila ako pávica, až raz...

Zábava na diskotéke sa skončila zle

V januári som šla s kamarátkou na diskotéku. Nočný klub, do ktorého sme vtedy prišli, bol priemerný, čiže bez šatne, ale zato mal fantastickú atmosféru a vždy sme sa tam dobre zabavili. Aj teraz sa ľudia zabávali a my s kamarátkou sme boli na parkete ako besné. Boli sme také rozšantené, že ani neviem, ktorá stiahla ktorú, ale ocitli sme sa na zemi a ja som utrpela tanečný úraz. Hneď ma začali ratovať, lebo mi dokonca tiekla krv z nosa. Mala som oškreté čelo a udreté ústa. Kým som sa dávala dokopy na toalete, nejaký dobrák mi môj milovaný kožuch ukradol. Domov som prišla špinavá od krvi a premrznutá na kosť.

Ráno som sa skoro nespoznala, manžel mi donieslo zrkadlo do postele, aby som sa videla. Na čele som mala veľkú hrču a modriny. Vyzerala som ako čert. Zostala som na péenke, ale nemohla som sa zmieriť s tým, že som prišla o ten výnimočný a obľúbený kožuch. Trápilo ma to natoľko, že som šla za veštkyňou. Na moje prekvapenie mi vyveštila, že v krátkom čase získam kožuch. Lenže nie ten ukradnutý, ale nový! Nevedela som si predstaviť, odkiaľ by som ho získala. Manžel mi, samozrejme, nový kúpiť nechcel, nebola to lacná záležitosť. Tak som to pustila z hlavy ako nezmysel.

Šťastie sa dá pritiahnúť

V Budapešti som mala rodinu a rada som ju navštevovala. Brat mojej mamy pravidelne podával loto a pri jednej návšteve v Maďarsku mi povedal, nech si podám aj ja. Prečo nie? Pomyslela som si a pridala som sa k nemu. A potom to prišlo: vyhrala som! Výskala som odušu, v tom momente som bola najšťastnejší človek na zemi.

Neviem, čím to je, ale vždy som vedela pritiahnuť šťastie. Nielen materiálne, aj v inej podobe. Peniaze u mňa neboli na prvom mieste. No vtedy sa veľmi hodili.

Vybrala som sa do obchodného domu Corvin Áruhaz, kde visel krásny kožuštek z červenej líšky a usmieval sa na mňa. Bol nádherný, famózny – no nekúpte ho! A navyše na mne vyzeral oveľa lepšie než na vešiaku. Jasné, že som si ho kúpila, veď som naň mala. Napriek tomu, že bol nádherný, bol veľmi ťažký a mohutný, ani šoférovať sa mi v ňom poriadne nedalo. Ale ako hrdá majiteľka takého kožucha by som si ho ani za nič na svete nevyzliekla. Nech všetci vidia!

Gréta

Čo my na to?

Retropríbehy v nás  vyvolávajú nostalgiu za minulosťou, preto ich máme tak rady. Greta priblížila časy,  v ktorých kožuchy hrali hlavnú úlohu v šatníku a ich strata alebo poškodenie bola tragédia. Aj ona sa stala obeťou zlodeja, ale keďže vie pritiahnuť šťastie, ako sama píše, tak si kožuch nahradila. Dnes asi ani nemáme nič, čo by sa dalo k vtedajšiemu módnemu trendu prirovnať. Alebo áno?  Kedysi vzácny kožuch hovoril za vás, v akej sociálnej skupine sa nachádzate.