S manželom sme tvorili desať rokov šťastnú rodinu. Naša osemročná Zojka bola mimoriadne citlivá, s úžasnými pozorovacími schopnosťami. Moji rodičia vždy hovorili, že z nej rastie psychologička.

Myslela som, že sme šťastní. Ale poslednú dobu chodil manžel neskoro z práce a bol veľmi unavený. Ľutovala som ho. Niekoľko dní pred Vianocami mi povedal, že do úradu nastúpila krásna mladá žena, chémia zapracovala a oni sa ľúbia ako študenti. Vraj doma zažíva len stereotyp a on je mladý a rád by žil naplno. Nebola som schopná slova.

„Dúfam, že ma chápeš. Vierka by chcela, aby sme Vianoce strávili u jej rodičov na východe,“ dokončil. Prvé, čo mi napadlo. Oni sú už tak ďaleko, že ide k jej rodičom? Miešala sa vo mne zlosť, ľútosť i rezignácia. Po chvíli som povedala: „Veď idú Vianoce a Zojka sa na ne veľmi teší. Ako by si jej to mohol urobiť, že by si nebol s nami?“ Manžel sa rozkričal: „Si taká staromódna. Vidieť, že mi vôbec nerozumieš. Čo ty vieš, čo je šťastie?“

Dívala som sa na neho v nemom úžase a v duši som mala zmätok. Zrazu sa spoza dverí ozvala dcérka: „Mami, my sa ideme rozvádzať?“ Ktovie, ako dlho Zojka počúvala. „Koniec debaty, ide sa spať,“ zavelil manžel, zobral perinu a odišiel si ľahnúť na gauč. Svetlo zhaslo nielen v byte, ale aj v mojej duši.

Špeciálny darček všetko zmenil

Ráno manžel odišiel skoro, aby sa s nami nestretol a po ceste do školy sa ma dcéra pýtala: „Nemohli by sme ocka ešte prehovoriť, aby tieto Vianoce bol s nami?“ A poprosila ma, aby som mu zavolala, nech ju vyzdvihne zo školy. Neviem, čo sa odohralo medzi nimi, ale manžel jej prisľúbil, že Vianoce strávi s nami. Dcérka ockovi vybrala ako darček krásnu striebornú sviečku zdobenú kamienkami. Na Štedrý večer sme všetci sedeli za stolom. Neveselili sme sa, ale boli sme spolu. Zojka po večeri podala svoj darček ockovi. Manžel rozbalil sviečku a ja som sa čudovala, že je bez pozlátka a bez kamienkov. Vyzerala dosť úboho.

Niesla stopy noža, s ktorým Zojka zoškrabovala strieborné zdobenie. Sviečka bola husto popísaná. Manžel sa začítal, dal Zojke pusu, vstal a odišiel z bytu. Zostala som smutná, ale zdalo sa, že dcéra to znášala lepšie ako ja. 
Na ďalší deň sme sedeli pri raňajkách a do kuchyne vstúpil manžel. Hľadal slová. Nevedel, ako začať, ale vysvetlil nám, že ho to veľmi mrzí, na chvíľu zablúdil, ale chce byť s nami. Dcérka sa mu hodila okolo krku. Bola som zvedavá, čo bolo napísané na sviečke, ale nepátrala som po tom. Hlavná vec, že sme všetci spolu a že nám bol dopriaty zázrak. Pre mňa a Zojku to bol skutočne vianočný zázrak! 

Mária Mihalcová