Matka, ktorá prekonala všetko: Silný príbeh o boji za synčeka s vážnym ochorením!

Dagmar Želonková z Orlova sa len dva mesiace pred pôrodom dozvedela, že jej synček trpí vážnym ochorením – hydrocefalom. „Zistili to až v ôsmom mesiaci. Dovtedy som žila v nevedomosti. Možno to bolo šťastie v nešťastí, že som sa netrápila celé tehotenstvo, ale len ne jeho konci. No aj tak to bol pre mňa obrovský šok. Plakala som celé štyri týždne,“ spomína Dagmar. Rudko prišiel na svet cisárskym rezom dva týždne pred plánovaným termínom. Jeho hlavička bola už v brušku nadmerne veľká, preto lekári rozhodli o okamžitom prevoze do špecializovanej nemocnice v Prešove. Dagmar zostala v Starej Ľubovni, aby sa zotavila z veľkého operačného rezu. „Prvýkrát som ho videla až po týždni. Mala som pocit, že to nezvládnem. Povedala som si: ‚Nie, to nie je možné, ja to nedokážem.‘ Manžel však za ním chodil každý deň. Pripravoval ma na to, že musím ostať silná. ‚Je to náš Rudko, musíš byť pri ňom,‘ vždy mi hovoril.“

Boj o jeho život
Diagnóza znela hydrocefalus a holoprozencefália. V nemocnici ju sestričky naučili všetko, čo starostlivosť o Rudka vyžadovala. „Dali mi ho aj s hadičkami z hlavičky a ručičiek. Postupne mi ukázali, ako manipulovať s pumpou, ktorá odvádzala tekutinu z mozgu. Bol to komplikovaný proces, lebo zápal bránil operáciám,“ vysvetľuje. Až po Veľkej noci mohli Rudka operovať a nasadiť mu „shunt“, ktorý udržiava rovnováhu mozgovomiechovej tekutiny. Jej starší syn si Rudka okamžite obľúbil. „Bozkával ho po rukách. Bolo úžasné vidieť tú lásku,“ spomína Dagmar s úsmevom. Ale aj napriek radostiam, ktoré jej deti prinášali, čelila mnohým výzvam.

Prichádzajú aj komplikácie
Rudko sa najprv liečil v Košiciach, kde bolo potrebné denne regulovať prítok a odtok tekutiny cez fontanelu. Dagmar musela dávať pozor, aby hlavička nebola príliš opuchnutá alebo prepadnutá. „Boli to náročné dva roky. V noci som ho musela polohovať, aby sa všetko správne odvádzalo. Až keď sme prešli do Bratislavy, nasadili mu shunt. Hoci to bolo ťažké, som vďačná lekárom, hlavne doktorovi Hornovi, ktorý pre Rudka urobil nesmierne veľa.“ Rudko je bojovník, viackrát bol na tom dosť zle, ale jeho organizmus je dobrý a dal sa dokopy. Rokmi sa pridružili aj iné ochorenia, ako neurogénny mechúr, a ona ho musí cievkovať. Skomplikovalo sa to, keď mu nasadili baklofenovú pumpu, ktorá mala uľahčiť jeho pohyby a prehĺtanie. „Na začiatku to bolo skvelé. Lieky šli priamo do miechy a Rudko bol pokojný. Ale potom sa objavila MRSA – baktéria, ktorá napadla kov v jeho tele. Pumpa sa musela odstrániť, čo bolo veľké sklamanie,“ vysvetľuje Rudkova mama.

Je stále pri ňom
Dagmar si ešte spomína na svoju jedinú dovolenku, na ktorú sa vybrala s manželom pred pätnástimi rokmi. „Raz sme šli na desať dní, keď bol Rudko ešte menší a moja mama ešte zvládala starostlivosť o neho. Myslela som si, že si oddýchnem, ale celý čas som bola psychicky pri Rudkovi. Každú minútu som premýšľala, či je všetko v poriadku. Aj keď sme boli ďaleko, srdce mi stále bilo doma. Po návrate som si povedala, že už takto nikam nepôjdem,“ priznáva. Starostlivosť o Rudka je jej každodennou realitou, ktorá jej neumožňuje odísť ani na krátky výlet. „Nemám nikoho, kto by ma mohol nahradiť na tých 24 hodín. Manžel chodí do práce a mama už na to nestačí. Niekedy mi chýba ísť len na chvíľu niekam preč, ale potom si uvedomím, že môj najväčší pokoj je byť blízko Rudka, aby som bola poruke, ak by ma potreboval.“ Dagmar si však našla svoj spôsob, ako načerpať energiu. „Každý deň vybehnem na chvíľku do lesa alebo do záhrady. To je pre mňa dovolenka. Viem, že Rudko je blízko a keby sa niečo stalo, som pri ňom do desiatich minút,“ vraví s úsmevom a dodáva, že les a záhrada sú jej terapiou. Pestuje kvety, zeleninu, stará sa o sliepky. „Keď sa cítim vyčerpaná, idem na prechádzku, pozbieram úrodu a vrátim sa s úsmevom,“ prezrádza.

Každodenná rutina a malé radosti
Starostlivosť o Rudka vyžaduje nielen obrovské množstvo lásky a trpezlivosti, ale aj špecifické vybavenie. Dagmar musí byť pripravená na všetky situácie, ktoré môžu nastať pri jeho zdravotnom stave. „Potrebujeme kvalitné bavlnené plachty a obliečky. Tie staršie, ak sú ešte zachované, sú niekedy lepšie než nové. Musia byť jemné a šetrné k pokožke, aby Rudko nedostal dekubity. Zároveň používame napínacie plachty a podložky, no jednorazové plienky, hoci ich preplácajú, nám často nestačia, takže nám ľudia občas nosia ďalšie. Veľmi mi to pomáha,“ vysvetľuje Dagmar a dopĺňa, že dni s Rudkom zachytáva i na svojom facebookovom profile. Rovnako tam zbiera dve percentá na potreby pre Rudka. Nájdete ju tam ako Dada Želonkova. Okrem toho denne používa špeciálne peny a oleje na jeho pokožku, aby predišla podráždeniu či vzniku preležanín. „Keď vidím, že má niečo začervenané, okamžite zasahujem, aby sme tomu predišli. Každé tri roky kupujem nový matrac proti dekubitom, hoci poisťovňa prepláca len jeden raz za päť rokov. To je pre nás málo, keďže Rudko väčšinu času leží,“ dodáva.

Odhodlanie ísť ďalej

Jej manžel je pre ňu veľkou oporou. Vďaka jeho šikovnosti majú doma prispôsobené prostredie na mieru Rudkovým potrebám. „Manžel nám všetko prerobil na bezbariérové – kúpeľňu, posteľ, všetko, čo nám uľahčuje starostlivosť. Aj keď má svoje bolesti, vždy mi hovorí, že pre nás urobí všetko.“ Dagmar prešla mnohým – od depresie až po zdravotné problémy, keď jej diagnostikovali rakovinu vaječníka. Vraj prišla v hodine dvanástej. „Je to už 13 rokov a odvtedy chodím pravidelne na kontroly.“ Dagmar často premýšľa o tom, čo všetko prežila, a s pokorou hovorí, že má na zemi svoje poslanie. „Lekári mi vtedy povedali, že som prišla v poslednej chvíli, keď mi diagnostikovali rakovinu. Povedali mi, že pri mne stáli všetci anjeli. Verím, že Boh chce, aby som tu ešte bola. Pre Rudka, pre svoju rodinu,“ hovorí so slzami v očiach. Dagmar srší pozitívnou energiou a napriek všetkým náročným chvíľam je nesmierne vďačná za to, že Rudka majú. „Jeho úsmevy sú pre nás ako liek. Stačí jeden jeho pohľad a všetky problémy sú zrazu menšie. V našej rodine je veľa lásky a tá nás drží pohromade. Viem, že sme prešli veľkými skúškami, ale zároveň si uvedomujem, aké šťastie máme, že sme spolu. A každý nový deň je dar, ktorý si vážime,“ uzatvára spokojne.