Na detstvo spomínam s láskou. Vyrastala som aj s dvoma súrodencami v malej dedinke na Gemeri. Bývali sme pri potoku v starom dome z váľkov! Sú to vlastne tehly robené doma z hliny a zo slamy a natlačené do drevenej formy. Keď som bola väčšia, hanbila som sa za ten dom, ale aj tak mám spomienky ako nikto!
V každom dome boli zvieratá. Mali sme studňu a vďaka starkému ťažné kone. Napájala som ich z veľkého vedra plného čírej vody z tej studne. Starký vpustil do studne dve ryby chytené v potoku a tie krásne narástli. Lenže preto sme my deti boli stále pri studni a mama mala hrôzu, aby sme sa tam neutopili. Dnes jej dobre rozumiem. Vtedy mi to bolo jedno.
Narodila som sa po vojne v roku 1949. Nemali sme so sestrou bábiky, brat mal koníka z dreva, ktorého mu vystrúhal otec, a drevenú kolkáreň. Sladkosti neboli. Ani cukor v dnešnej podobe. Ale možno sa ešte niekto pamätá, že kryštálový cukor sa vôbec nepodobal na ten dnešný. Bol ako minerál, mal tvar pyramídy alebo hrudky, cez ktorú bolo vidieť špagát, a táto hrudka sa rozbíjala na malé a mohla sa aj mlieť v mlynčeku. Mal zvláštne príťažlivú vôňu a farbu a my deti sme išli za ním ako včely za kvetom. Neviem zabudnúť ani na „krumpľový“ (zemiakový) cukor alebo šumienky – z oboch mi bolo zle. Bolo to lacné a nevedeli sme, kedy prestať. Šumienka vyzerala ako štvorček a lízali sme ju, až nám z jazyka tiekla krv, lebo tam bola kyselina citrónová.
Najkrajšie však boli prázdninové večery so starkými a s našimi otcami, ktorí sedávali na brehu pri potoku. My deti sme si natiahli tričká cez kolená, aby nás neštípali komáre. Lenže starkí začali hovoriť o strigách, žmurkli na seba a my sme sa triasli od strachu. Práve to chceli, aby sme išli domov spať. „Jano, či si počuv, na Vápne (kopec za dedinou) vraj straší! Išou tam voz o povnoci a odrazu z močiara vychádzali svetlá. Kone sa splašele a krásna mladucha (nevesta) sedela vzadu na tom voze! Druhá vychádzala z močiara a volala pohoniča, aby ju zachránil. Voz už bol kolesom v močiari, ale objavil sa iný pohonič, ktorý šibal bičom, a kone sa pustili do cvalu a zastali už len pred vlastným domom. Pohonič bol bledý a ledva od strachu stál na nohách.“
My deti sme sa triasli tak, ako sa hovorí, že zub k zubu nám nedochádzal, a ani tých pár metrov sme nevedeli domov prejsť od strachu. Mama nás už čakala s kúpeľom, a tak sme každý dostali po holom zadku, lebo jej volanie nikto nepočul. A to sa stávalo často.
Z desiatich vecí sme veľakrát mali len jednu, žili sme skromne a nový dom sme stavali, až keď som maturovala. Rodičia boli prísni, ale aj tak sme si ich vážili a zážitky nám zostali dodnes.
Aj keď sme vyrástli a založili si vlastné rodiny, rodičom sme chodili pomáhať aj s deťmi, ktoré dodnes spomínajú na prechádzky do hory na hríby, na ukladanie dreva či šantenie na dvore a na koláčik od starkej. Ani by mi nenapadlo sťažovať sa, ako som žila, aj keď to bolo náročné.
Aj vy máte zaujímavý príbeh? Napíšte nám
Ak aj vy máte pekný príbeh a chcete sa podeliť či inšpirovať iných, napíšte nám na email [email protected] a my ho s radosťou uverejníme!
