Nevera, klamstvo, týranie, krádež... Čo všetko sa dá ODPUSTIŤ? Toto radia odborníci!

Odborníci sa zhodujú v tom, že odpúšťanie je dôležité pre emocionálne zdravie toho, kto odpúšťa. Ak to dokáže, začne sa vraj cítiť lepšie. Dovtedy mu ťažký balvan na srdci môže spôsobovať úzkosti, depresiu a zlý spánok, ale aj fyzické zdravotné ťažkosti. Ale musí ísť o skutočné odpustenie, nielen „hrané“ alebo iba akési „nahovorené“. A to si žiada čas, niekedy aj veľa času, ba takmer nekonečne veľa času. Alebo sa to dá naučiť. No na to, aby sa človek, ktorému sa ublížilo a ukrivdilo, mohol opäť zhlboka nadýchnuť a necítiť dlho trpkosť „úderu“, ktorý dostal, musí každý aj dozrieť.

Nič nie je neodpustiteľné, hlásajú psychológovia a psychiatri, ale aj kňazi v kostoloch. Pre matku, ktorej zavraždili dcéru alebo syna, alebo pre muža, ktorému milovanú ženu zmiatol z cesty opitý vodič, však táto veta musí znieť ako zaťatie sekery do srdca, ktoré je rozbité na márne kúsky a krváca. Dajú sa takéto strašné činy odpustiť? „Nikdy by som neodpustila vrahovi! Nikdy!“ hovorí pani Iveta, s ktorou asi bude súhlasiť väčšina z vás. Našli sme však aj ženu, ktorá prišla o dvoch synov práve vinou neohľaduplnej jazdy istého vodiča a tá nás svojou odpoveďou prekvapila. „Keď sa to stalo, priala som tomu šoférovi smrť. Tú najohavnejšiu a najbolestivejšiu. Nepriala som si nič iné, len aby aj on stratil svoje deti. Preklínala som ho. Asi po piatich rokoch, keď som už ako-tak dokázala uvažovať bez emócií, som si uvedomila, že aj keby ten dotyčný stratil synov a naozaj zomrel ohavnou smrťou, moju bolesť by to nezmierilo a synov by mi to nevrátilo. Len čo by bolo ešte viac bolesti – v jeho rodine. A ona naozaj nemohla za to, že zabil mojich synov. Vlastne by trpela za neho. Tak som svoj hnev obrátila na prianie, aby nikdy nezabudol, čo spravil, aby to denne ľutoval a aby sa všade snažil šíriť poučenie z tejto hroznej tragédie. Odpustila som mu – na diaľku. Vo svojom srdci a vo svojej duši,“ priznáva pani Mária.