„Napriek tomu, že som vyštudovala vysokú školu a dobre sa zamestnala, chceli sme s manželom niečo vlastné. Bolo to obdobie tesne po škole, boli sme mladí, plní ideálov,“ spomína Alena. „Najskôr bolo všetko len v teoretickej rovine a vyzeralo to ako nikdy nedosiahnuteľný cieľ. S postupom času sme začali viac a viac prepadať tejto myšlienke a po dlhých hodinách premýšľania, preratúvania každého eura a istých pochybností, sme sa rozhodli, že ideme podnikať. Vymysleli sme si predmet podnikania a začali vybavovať potrebné administratívne veci. Ja som mala na starosti všetky papiere a finančnú stránku, manžel je skôr dobrý manažér ako administratívny pracovník,“ smeje sa Alena s odstupom času. No nie vždy mala dôvod na úsmev. „Pracovali sme dňom i nocou, ale mala som dobrý pocit. Bol to náš spoločný sen i záľuba. Venovali sme tomu všetok čas. Až som jedného dňa zistila, že som tehotná. Na jednej strane som sa tešila, na druhej strane som si vravela, prečo teraz, veď máme ešte toľko práce, než sa podnikanie rozbehne.“

 

V očakávaní  premýšľala, čo ďalej

Alena mala pochybnosti, ako zvládne dieťa, vedenie podniku, učtovné záležitosti, nemôžu si dovoliť najať pracovnú silu, veď boli len v začiatkoch a zatiaľ do podnikania viac vkladali, ako sa im vracalo. „Museli sme ísť do väčšieho bytu, ktorý sme nemali ani z čoho zaplatiť, kupovali sme zariadenie z druhej ruky, výbavičku som zháňala asi všade. Stále som premýšľala, ako toto zvládnem a či podnikanie nezabalíme skôr, ako sa začalo.“ Tu sa však v Aleninom živote ukázala podpora a pomoc rodiny. „Keď sa malý narodil, boli sme nesmierne šťastní. Dieťa ma istým spôsobom navždy vnútorne zmenilo. Nevravím, že pochybnosti zmizli, ale vedela som, že syn je pre mňa na prvom mieste.

Babky prišli na pomoc

„Veľmi nám pomáhali babky, ako každá prvorodička som potrebovala usmerniť alebo nájsť odpoveď na otázku – si prebalený, najedený, povozený, popestovaný, tak prečo plačeš?“ spomína si Alena na začiatky materstva. „Malý nebol pokojné bábätko a užili sme si prebdených nocí a večerných koncertov. Ale vedela som, že sa chcem a zároveň musím venovať biznisu, inak skrachujeme. Ešte stále sme boli viac v mínuse ako v pluse.“

Alena po nociach a chvíľkach voľna, kým malého vozili babky, tety či sesternice, kontrolovala doklady, účty, sledovala ekonomiku a finančnú stránku podniku. „Po čase som potrebovala aj odbehnúť, vybaviť nejaké veci. Jednoducho som brávala malého so sebou,“ vysvetľuje. Nechcela syna odkladať na druhú koľaj, zároveň vedela, že nechce stratiť, čo celý rok predtým budovali. Bolo treba nájsť určitú rovnováhu. Časom sme si našli systém a aj biznis sa rozbehol správnym smerom. Alena tvrdí, že bez podpory rodiny či najbližších kamarátov by teraz neboli tam, kde sú. V súčasnosti ich podnikanie prekvitá, a hoci v ňom majú svojich zamestnancov, obaja tiež aktívne pracujú. Nezaspali na vavrínoch a nezabúdajú, ako začínali.

Náročná situácia ich spojila

„Možno ma niektoré iné ženy budú považovať za zlú matku, že som sa malému nevenovala, koľko potreboval, alebo ho ťahala ako bábätko so sebou do práce. No nikto by za mňa tú prácu nespravil a my sme mali, samozrejme, pôžičku. Keby sme skrachovali, ktovie, ako by sme dopadli. Takto sme všetko zvládli a radšej som obetovala svoj spánok, aby syn nebol ukrátený o moje večerné uspávanie či spoločnú nedeľnú prechádzku. Nemám pocit, že by mu moja láska, čas či pohladenie chýbali. Boli sme skoro stále spolu, no zároveň si ho ako bábätko užili aj starí rodičia a najbližšia rodina. Všetkých nás to spojilo a upevnilo vzťahy. Mám pocit, že celá situácia priniesla skôr pozitíva. Takto s odstupom času to vnímam tak, že malému nič nechýbalo, a keďže sa nám zatiaľ darí, ani nechýba. Nezabúdame však, ako sme začínali a čím všetkým sme prešli, preto syna vedieme k pokore a pracovitosti, nech vie, že nič mu len tak do lona nespadne,“ uzatvára rozpravánie mladá podnikateľka.