Osudná ODBOČKA priviedla Emu na JIS-ku! Vianoce si predstavovala INAK! Ľutovať ju však NETREBA

Môj otec bol alkoholik, ktorý vedel svojím správaním vždy pokaziť aj taký pekný sviatok, akým sú Vianoce. Už ako deti sme s bratom tŕpli, čo zase na Štedrý deň vyvedie nielen mame, ale aj nám. Samozrejme, vždy sa všetko skončilo obrovskou katastrofou. My deti sme plakali v kuchyni a mama v spálni. Tieto stresujúce vianočné chvíle ustali až po jeho smrti, no nepríjemné spomienky nikto a nič nevymaže.

Minulý rok som sa desať dní pred Vianocami vracala autom z Prahy domov do Tatier a vôbec ma nesprevádzal veselý duch Vianoc. Cítila som sa strašne prázdna. Navyše, okolo mňa prebehlo iba zopár áut, svet bol akoby vymretý a to moju depresiu ešte podporovalo. Vnímala som len sneh, ako-tak blikotajúce stromčeky za oknami domov, ale hlavne moju „super“ náladu. Ako som sa tak ponorila do myšlienok, odrazu ma z nich vytrhlo to, že som zle odbočila. Dostala som sa na cestu, ktorá viedla kdesi do neznáma. „Bože, Ema! Ty si sa už načisto zbláznila a nevieš, čo robíš. Ešte asi potrebuješ s autom zapadnúť do záveja, čo?“ hundrala som si popod nos. No v tom okamihu som cítila niečo zvláštne a dovolím si tvrdiť, že aj niečo magické. Ťahalo ma to k tej kope snehu na konci cesty, kde som sa hodlala so svojím autom otočiť. Neviem prečo práve tam, no o pár minút som to pochopila. Náhoda to teda rozhodne nebola. Tak to chcel osud!

Vystúpila som z auta len v hrubom vlnenom svetri. Neprehodila som si cez seba ani vetrovku. Napriek tomu som chlad necítila. Tá obrovská kopa snehu ma priťahovala ako magnet. Bola som plná adrenalínu a zvedavosti. Podišla som bližšie a zistila som, že pod tou horou snehu je auto. Mala som tušenie, že je tam niekto, kto potrebuje moju pomoc. Po odhrabávaní snehu som cez okno zazrela muža, ktorý mal hlavu opretú o volant. Naokolo bola krv. Na moje búchanie a kričanie nereagoval. V sekunde som skočila do svojho auta, vybrala som mobil a zavolala záchranku. Opísala som im, kde sa asi nachádzam a že ten muž bude zrejme, okrem zranenia podchladený. „Vyrážame za vami! Skúste nejak otvoriť auto a zistiť, či má pulz. Veľmi s ním nemanipulujte, lebo môže mať poškodenú chrbticu!“ zneli pokyny od lekára na linke. Žilami mi pulzovalo napätie a strach. Svojou minilopatou z auta som rozbila okno a dostala sa k zranenému mužovi. Srdce mu ešte tĺklo, i keď pomaly.

Skôr než som stihla podniknúť ďalšie kroky, už ku mne mierila blikajúca sanitka, ktorá neznámeho muža previezla do najbližšej nemocnice. V panike som sa stihla opýtať: „Kam ho veziete?“ Odpoveď znela: „Do Popradu.“ Dúfala som, že som mu zachránia život. Potom mi však napadlo, že v tom aute má isto osobné veci, ktoré tam jednoducho nemôžem nechať. Policajti stále nedorazili a ja som teda bez váhania vzala jeho tašku, mobil a peňaženku. Môj cieľ bol jasný. Idem do nemocnice. Z dokladov som zistila, že zakrvavený muž sa volá Jakub. Na pohotovosti ma uistili, že bude v poriadku.

Deň pred Vianocami niekto stlačil zvonček na bráne maminho domu. Keď som otvorila dvere, skoro som spadla z nôh. Predo mnou stál Jakub s kyticou ruží a veľkou bonboniérou. „Dobrý deň Ema, volám sa Jakub a hoci vás vidím prvýkrát, asi sa už poznáme. Chcem vám za všetko poďakovať a pozvať vás na kávu,“ žmurkal na mňa svojimi nádhernými očami, ktoré lemovali asi kilometrové mihalnice. „To ste vy?“ Okamžite mnou prešla vlna vzrušenia a niečoho vibrujúceho. Nečudo, chlapa som nemala pol roka a tento tu vyzeral ako z módneho časopisu. A navyše je mi zaviazaný a našiel si ma. Cítila som sa ako hlavná predstaviteľka z nejakého romantického filmu. Náš vzťah sme rozvíjali krok po kroku a každým novým dňom sme si boli istí, že sme sa narodili jeden pre druhého. Tá nešťastná nehoda nás tak silno spájala, že to niekedy naháňalo až strach. Strach, že to nie je pravda, ale sen.