Počuli ste o naučenej BEZMOCNOSTI? Možno ňou trpíte aj vy a neviete o tom...O čo vlastne ide?

Syndróm naučenej bezmocnosti je psychologický jav, ktorý vzniká po tom, ako si človek vysvetlí svoje neúspechy ako svoju chybu, ktorú nedokáže napraviť. Ide o presvedčenie ľudí, že ich snaha nemá zmysel. Veria, že aj keby urobili čokoľvek, nedokážu uspieť. Každý z nás sa z času na čas ocitne v situácii, keď má pocit, že je bezmocný. Napríklad, keď sa nám nedarí, ako by sme chceli, stratili sme blízkeho alebo sme ochoreli. O naučenú bezmocnosť ide v prípade, že človek sa s danou situáciou nedokáže vyrovnať a verí, že „už nikdy nebude lepšie“. Prestane byť aktívny a zostane v zajatí negatívnych myšlienok. Postupne stráca chuť vykonávať činnosti, je pesimistický. Obviňuje sám seba za každý nezdar, nedokáže mať radosť z prípadného úspechu, pretože ho nepovažuje za výsledok svojej snahy či šikovnosti. Tieto pochmúrne a pesimistické nálady môžu prerásť až do depresie.

Začnime od najmenších
Na základe výskumov Lindy Lilikovej, realizovaných so psychologičkou doc. PhDr. Evou Poliakovou, CSc., sa zistilo, že žiaci prvého ročníka, s ktorými viedli rozhovory, sa stali pesimistickejšími počas školského roka. Výsledky poukazujú na vysoké riziko vzniku syndrómu naučenej bezmocnosti. Jeden zo žiakov získal dokonca výsledky, ktoré naznačovali stále sa prehlbujúcu depresiu. Linda spoločne so psychologičkou doc. PhDr. Evou Poliakovou, CSc., spracovala zistenia zo základných škôl do odbornej publikácie pre učiteľov, no potrebovala urobiť aj niečo viac. Preto vznikla detská knižka (Ne)spokojný slimáčik Slávko – 5 prvkov duševnej pohody. Táto knižka ukrýva príbehy, ktoré detským jazykom opisujú prvky duševnej pohody, otázky na zamyslenie, ale aj námety na aktivity, ktoré môžu pomôcť pri budovaní vzťahov i sebapoznaní. V neposlednom rade tu nájdete aj teoretické východiská pozitívnej psychológie rozpracované na príkladoch z textu aj pre dospelých, aby bola knižka nápomocná pre celú rodinu.

Snaha má zmysel
Mnoho ľudí hľadá spôsob, ako sa stať šťastným. Existuje množstvo kurzov, motivačných kníh či workshopov. Rady sú zamerané na zmenu myslenia. Ale ako dokážeme zmeniť niečo, čo je nám vlastné odnepamäti? Ako by sme mohli zmeniť spôsob zmýšľania, na ktorý sme zvyknutí? Samozrejme, všetko sa dá, ak sa chce. Treba veľa trpezlivosti, snahy. Ale prečo nezačať inak? Ukážme deťom pozitívne myslenie, skôr ako si vybudujú „pesimistické chodníčky“. Duševná pohoda je niečo viac ako len šťastie. Šťastie sa nám väčšinou spája s konkrétnym okamihom, prípadne okamihmi, zatiaľ čo duševná pohoda v sebe zahŕňa aj celkovú spokojnosť so životom, so sebou, so vzťahmi. Ak si vieme budovať a posilňovať duševnú pohodu, učíme sa, že naša snaha má vždy zmysel, učíme sa byť spokojnými so sebou i s okolím. Toto vedomie nás chráni pred naučenou bezmocnosťou a depresiou.

Pozitívne emócie – Za pozitívne emócie vo všeobecnosti považujeme napríklad radosť či šťastie. Je však veľmi dôležité uvedomiť si, že pre život sú nevyhnutné všetky emócie, rovnako ako schopnosť vyrovnať sa s nimi. Napríklad potrebujeme plač, ktorý je častým prejavom smútku, aby sme dokázali uvoľniť napätie v tele. Situácie, ktoré zažívame v živote, sú neutrálne, rovnako ako emócie, preto to, či ich vnímame ako pozitívne alebo negatívne, záleží na nás. Ak namiesto „nerev“ skúsime zistiť, čo sa stalo, prečo dotyčný plače, necháme ho vyrozprávať sa, upokojiť aj napríklad spomínaným plačom, nastane u neho „spokojnosť“ prirodzene a bez pocitov, ktoré by ho ťažili a dávali mu pocit bezmocnosti.

Zaujatie a záujem o niečo – Ak nás niečo dokáže zaujať natoľko, aby sme pri tom stratili pojem o čase, nerozmýšľali nad nepríjemnosťami, ktoré nás trápia, je to neuveriteľná psychohygiena, ktorá nám môže pomôcť vo chvíľach, keď to naozaj potrebujeme.

Zmysel a účel – Všetko má svoj zmysel. Tak ako naša snaha vždy prinesie svoje „ovocie“. Niektoré činnosti, ktoré musíme vykonávať, mozog považuje za nezmyselné a tie sa vykonávajú veľmi ťažko, nedokážeme sa sústrediť, snažíme sa pred nimi ujsť. Preto ak pochopíme zmysel jednotlivých činností, všetko ide zrazu jednoduchšie. Súvisí to aj s dvoma obdobiami vzdoru: okolo tretieho roku života, keď sa deti neustále pýtajú prečo, ale aj počas puberty, keď na všetky povinnosti dospievajúci odpovedajú: „Prečo to musím robiť? Načo mi to bude?“

Pozitívne medziľudské vzťahy – Každá radosť, ktorú prežívame s niekým, sa znásobí a každý žiaľ, o ktorý sa vieme s niekým podeliť, sa, naopak, zdá o niečo znesiteľnejší. Preto každý z nás potrebuje vedieť, že niekto stojí pri ňom. Nech sa deje čokoľvek. O jednom žiakovi, ktorý mal zlé školské výsledky a nie veľmi dobré vzťahy so spolužiakmi, sme sa postupne dozvedeli, že má doma veľmi zlé zázemie a jeho mama mu, žiaľ, ubližuje. Po tom, ako sa jeho triedna učiteľka postavila na jeho stranu, pomáhala mu a on sa mal na koho obrátiť, pochopil, že vôbec nie je hlúpy. Jeho známky sa výrazne zlepšili. Dostal šancu. Žiaľ, jeho ťažká situácia doma mu neumožnila túto šancu využiť naplno a skončil v nápravno-výchovnom zariadení.

Úspech – Každý z nás niečo dokáže, všetci sme šikovní v niečom inom. Napriek tomu snahou a vytrvalosťou dokážeme robiť pokroky vo všetkom, čo si zaumienime. Tak ako deti, rovnako aj my dospelí potrebujeme zažívať pocity úspechu, uistenie, že naša snaha priniesla výsledok. Rodičia majú veľkú moc, keďže to, čo považujú za úspech oni, si za svoje vezmú aj ich deti. Je veľmi nebezpečné očakávať dokonalosť a chcieť od seba i od detí stopercentné výsledky. Moja žiačka dostala trojku. Svoju prvú trojku. Na vyučovaní sme si to vysvetlili, lúčili sme sa s úsmevom a so slovami, že vie, že si to opraví. Neskôr ma však navštívila jej mamička s úplne inou verziou. Vraj to jej dcérku veľmi trápi a je smutná, či by som s tým nemohla niečo robiť. Urobila som. Porozprávala som sa s jej dcérou, ktorá mi prezradila, že je pravda, že ostala smutná, no len preto, že jej mamu to nahnevalo. Preto nezabúdajme, že cesta k úspechu vedie cez pár chýb, cez pár neúspechov, ktoré sú súčasťou nášho života a pomáhajú nám napredovať.