Mala veru šťastie v detstve, že neskončila s hendikepom! Zvláštne je, koľko takých ľudí stretne

Mladá pekná žena s mladým mužom, držia sa za ruky a vyzerajú šťastne. Ale ich telesné postihnutie je veľmi veľké. Majú pokrivené ruky aj nohy, len sťažka dávajú nohu pred nohu a kráčajú krok po kroku. Telesný hendikep nie je ľahké prijať, ale ani akýkoľvek iný. Zmieriť sa s ním a prežiť šťastný aj zmysluplný život si žiada dávku odvahy a sily. Zato týchto ľudí obdivujem.  

Ale vždy, keď ich vidím, spomeniem si na svoje detstvo a zlatú babku. Sama som mohla takto skončiť… Narodila som sa s vykĺbenými nohami. V tých dávnych časoch bola materská dovolenka len tri mesiace. Mama pracovala ďaleko od babkinho domu, tak ma opatrovala ona. Babka bola veľmi šikovná, múdra a dobrá žena. Veľmi sa o mňa bála a prosila moju mamu, nech ma vezme na röntgenové vyšetrenia do mesta, či sa všetko dobre vyvíja. Do svojich dvoch rokov som nosila akési zariadenie, aby som bola naširoko zavinovaná. Stále som plakala a chuderka babka nevedela, čo si počať.

S dedkom mali veľký statok, chovali plno hydiny, zajace, kravičky aj prasiatka. Boli úplne sebestační, babka vstávala ráno o štvrtej hodine a priadla vlnu alebo tkala plátno a koberce. A celé gazdovstvo, záhrada, polia, lúky, stráne nadobudli s dedkom vlastnými rukami. Dedko ťažko pracoval v bani, domov sa prišiel najesť a potom ho čakala ďalšia ťažká robota vo vyhni. Tam kul železo, bol vychýrený kováč.

Babka mi často rozprávala o svojom ťažkom živote. Už ako päťročná musela ísť slúžiť k pánom, lebo jej zomrela mama a otcovi chcela nejako pomôcť so štyrmi polosirotami. Odmlada sa túžila stať učiteľkou, no život zariadil všetko inak.  

Babka sa s dedkom nakoniec rozhodli, že všetko predajú, odídu do mesta, postavia si krásny dom. Sily im pomaly ubúdali a žiadne z ich detí nemalo záujem o hospodárstvo. A chceli sa presťahovať aj kvôli mne.  

Nikto nevie, akým zázrakom sa mi kĺby vyvinuli správne a babke odpadol kameň zo srdca. Keď som veselo cupitala do škôlky, ďakovala pánbožkovi, že som znovu zdravá. 

V našom okolí býva veľa postihnutých detí aj dospelých. Jeden milý, veselý chlapček má jednu nôžku tenšiu ako druhú. Alebo mladá pani, má kratšiu nohu a nosí ortopedickú topánku s päťcentimetrovou nadstavenou podrážkou. V susedstve máme dvoch krásnych blonďavých bratov s krásnymi modrými očkami, sú však obaja autisti.  

Je mi tých ľudí ľúto a uvedomujem si, že ak má človek nejaké starosti, väčšie či menšie, má myslieť pozitívne, v prvom rade byť spokojný s tým, že je zdravý. Lebo všetko ostatné sa dá nejako zvládnuť aj vyriešiť. A aj keď si myslíme, že náš problém je veľký až neriešiteľný, nie je to tak. To, čo máme najvzácnejšie, je naše zdravie. A to si, žiaľ, nekúpime ani za peniaze. Nikdy a nikde!