Po presťahovaní jej začalo peklo na zemi! Prečo ju tak dlho šikanovali, ešte aj v dospelosti?

Keď som mala asi 10 rokov, opustili sme moje milované západné Slovensko a celá rodina sme sa presťahovali do Liptovského Mikuláša, kde som dovtedy nikoho nepoznala.

Ešte aj dnes si pamätám, ako mi bolo z toho úzko na duši a ako som sa z toho vôbec netešila. Možno už vtedy som niekde vnútri cítila, že tu si tak ľahko priateľov nenájdem. A mala som pravdu.

Bez zbytočných rečí môžem povedať, že som tu zažila najhoršie roky svojho života. Keďže som sa len ťažko začleňovala do nového kolektívu v škole a nenašla som si ani jednu kamarátku, stala som sa čiernou ovcou triedy, čo deti, samozrejme, využili, a tak som zažívala neustále šikanovanie zo strany spolužiakov.

Nikto ma nemal rád, nik sa ma poriadne nezastal. Vtedy som prvýkrát pomyslela na samovraždu. Môj pokus mi našťastie nevyšiel a ja som nastúpila na strednú zdravotnícku školu.

Tam ma spolužiaci prijali lepšie a na chvíľu som si mohla vydýchnuť. Nie však nadlho, lebo po roku som ju musela pre zlý prospech vymeniť za SOU, kde som študovala za kozmetičku. Ani táto škola sa neukázala ako správna voľba, a tak som nakoniec horko-ťažko vyštudovala za cukrárku. Celý čas som tam však počas praxe zažívala šikanovanie a psychický teror od jednej z majsteriek. Neraz som si pre to aj poplakala.

Mesto, ktoré malo byť mojím domovom, mi tak spôsobilo hlboké rany na duši. Nečudo, že krátko po maturite som si zbalila kufre a našla si prácu v Česku. Krátko na to som pozvala aj mamku, a tak mi bolo veselšie. Česko som si obľúbila od prvej chvíle. Noví ľudia a prostredie mi spravilo dobre. Cítila som sa tam ako doma. Aj tam som síce z času na čas natrafila na prekážky, všetko to však boli pre mňa len maličkosti, nie veci, ktoré by sa nedali riešiť.

Mamke tam dokonca zachránili lekári život, keď zistili, že jej srdce pracuje len na 40 percent a poslali ju na operáciu a následnú regeneráciu do kúpeľov. Mamka sa tak musela šetriť a my sme sa vrátili späť na Slovensko. Po nejakom čase sme sa rozdelili a odišla som pracovať do Holandska.

S odstupom času musím skonštatovať, že to bol poriadny krok vedľa. So smútkom v duši som sa vrátila domov a našla si prácu, ktorá ma nielenže nenapĺňala, ale ma aj psychicky ubíjala. Bola to ťažká práca v pásovej výrobe, navyše slabo ohodnotená. Pracovníčky ma tam nedokázali doceniť a často sa ku mne správali neľudsky.

Teraz sa starám o mamku a vravím si, že hoci aj táto práca má svoje za a proti, aspoň mi nik nenadáva. Nemusím pracovať na výkon a plniť normy, jediné, čo ma trápi, je, že musím byť mamke k dispozícii 12 hodín denne, čo je prakticky nonstop a nemám čas žiť vlastný život.

Často mi napadne, ako by sa vyvíjal môj život, keby sme zostali bývať v Česku. Prečo práve mne museli sudičky vybrať takú ťažkú životnú cestu, na ktorej celý život hľadám svoj skutočný domov...

Ak sa chcete podeliť s príbehom, ktorý by inšpiroval, pomohol alebo pobavil druhých, napíšte nám na email novycasprezeny@novycasprezeny.sk s heslom: Nikdy by mi nenapadlo, že... A my vám za to pošleme pekné knižné novinky!