Šokujúce! U kaderníčky som zažila hroznú hanbu!

Ako tínedžerke mi v prvom rade záležalo na vzhľade a až potom na tom ostatnom. Módne trendy v 80. rokoch sa niesli v znamení trvalej ondulácie. Kto ju nemal, nebol v kurze.

S priateľkou sme absolvovali tzv. trvalú každý polrok. Raz, keď boli naše vlasy už odrastené a nedržali požadovaný tvar, objednali sme sa znova. „Zajtra príde do školy namiesto mňa nová žiačka,“ vychvaľovala som sa. „Ani ma nespoznáte.“ Pýcha a pád však majú k sebe veľmi blízko – to som pochopila až neskôr. V deň D som sa nevedela dočkať konca vyučovania a len čo zaznelo posledné zvonenie, utekali sme s kamarátkou do kaderníctva. Keď kaderníčka dokončila účes zákazníčke pred nami, opýtala sa: „Ktorá idete prvá?“ Veľkoryso som ponúkla miesto kamarátke.

Kaderníčka nás vyhodilaZrazu kaderníčka natáčanie vlasov na kamarátkinej hlave prerušila, natáčku, ktorú držala v ruke, položila do košíka a zavolala na svoju kolegyňu: „Prosím, ťa, poď sem! Pozri sa. Je to...?“ Dlhú pauzu, počas ktorej spozorneli všetci v miestnosti, prerušilo zhnusené: „Fuj, to sú vši! Najprv si vyčistite hlavu a potom príďte!“ Odpor, s ktorým dávala kaderníčka dole natáčky, asi kamarátku bolel.

To je absurdné, aby sa jej, ktorá venuje toľko času svojej hygiene, prechádzali v hlave zvieratká, ktoré vyvolávajú zdesenie a odpor! Bolo mi jej ľúto. No to som ešte netušila, že podobný scenár sa zopakuje aj so mnou. „Poďte!“ vyzvala ma kaderníčka. „Vy ste prišli spolu?“ Nesmelo som prikývla. Vzala do rúk hrebeň a po dvoch minútach intenzívneho prehrabávania sa v mojich vlasoch vyriekla ortieľ, ktorý vystrelil zo stoličky aj mňa „Aj vy máte vši! Nebudem vás česať. Choďte preč!“ Strapaté a zúfalé sme chvíľu stáli pred kaderníctvom. „Toľká hanba! Kde sme to mohli chytiť?“ predbiehali sme sa v uvažovaní.

Nedalo sa však urobiť nič iné, iba popľuvať si do dlaní a uhladiť zamorené vlasy do prijateľného tvaru. „Nič, musíme to nejako prežiť,“ snažila som sa upokojiť situáciu. Cesta domov trvala autobusom takmer hodinu. Ako na potvoru sme sa nevyhli známej, ktorá na celý autobus zakričala: „Preboha! To čo sa vám stalo s vlasmi?“ Všetci sa pozreli naším smerom.

Petrolej s igelitkou na hlaveNa zvyšok dňa sme mali o zábavu postarané. Kamarátkina starká nám poradila starý, vraj stopercentne účinný recept na hubenie vší – petrolej. Poliali sme si ním vlasy. A aby nám petrolej nestekal dole po tvári, založili sme si na mokré vlasy igelitové vrecká. S tou nádherou na hlave sme prespali u jej starkej. O tom, že prípravok je stopercentne účinný, sme sa presvedčili hneď ráno. Vstávali sme o štvrtej, aby sme si stihli umyť vlasy, učesať sa a odísť načas do školy. Aké zdesené sme zostali, keď sme si dali dole igelitové vrecká!

Tam, kde končili vrecká, tam končila aj naša tmavočervená podráždená pokožka. Pozreli sme sa na seba a pustili sme sa do plaču. Do školy sme nešli. Celé dopoludnie sme si krémovali podráždenú kožu na hlave, umývali vlasy, ktoré bolo cítiť petrolejom, vyčesávali si nepríjemné zvieratká a vyťahovali hnidy. Rodičia nám napísali ospravedlnenky.

Spolužiačkam sme na druhý deň povedali, že v kaderníctve došlo k výpadku elektriny, preto nás objednali na iný termín. Do kaderníctva sme išli o mesiac neskôr, samozrejme, že sme nemali odvahu ísť do toho istého. Stres, ktorý sme prežívali, pokiaľ nám nenatočili všetky vlasy na natáčky, bol neskutočný. Našťastie, tentoraz bolo všetko v poriadku.

Čo my na to?

Erika k tomuto príbehu dopísala, že hoci jej vtedy nebolo všetko jedno, s odstupom času sa z toho stala zábavná historka. A práve v tom je to čaro! Že veci, ktoré sa nám v danej chvíli zdajú tragické a neznesiteľné, prebrúsi čas natoľko, že sa z nich stanú milé príbehy, ktoré sú našou neoddeliteľnou súčasťou. Hanba, nehanba – veď o čom by sme rozprávali našim deťom.