Po svadbe sa dozvedeli krutú pravdu: Až po rokoch neplodnosti prišlo niečo, čo im vyrazilo dych

Po svadbe veľmi túžili mať dieťa, no nedarilo sa im. Keď sa s tým po rokoch zmierili, stalo sa niečo, čo nečakal ani jeden z nich...

Môjho manžela som si vzala hneď po promócii a veľmi sme túžili po deťoch. Keď som ani po roku neotehotnela, šli sme k odborníkovi zisťovať príčinu. Tam sme sa dozvedeli krutú pravdu. Vlastík bol neplodný. Cez slzy mi vravel, že pochopí, ak sa s ním budem chcieť rozviesť. Pritúlila som sa k nemu a šepkala stále dookola, ako ho ľúbim a nech sa deje, čo chce, vždy na to budeme dvaja.

Prežili sme spolu krásnych desať rokov, keď sa ozval môj žlčník. Po operácii som zostala doma a po pol roku mi lekárka oznámila, že môžem nastúpiť na liečenie do kúpeľov. Pri jednej procedúre som si všimla pohľad mladého sanitára. Napadlo mi, že jeho pozornosť určite nepatrí mne, a tak som tomu nepripisovala význam. Veď som mohla byť od neho staršia aspoň o desať rokov!

Na popoludňajšej prechádzke sa mi prihovoril. Vtedy som mu povedala, že chcem byť sama. Aj ďalšie dni som vnímala jeho kradmé pohľady a vždy, keď som ho pristihla, začervenal sa a odvrátil zrak. Keby sa snažil so mnou otvorene koketovať, nemal by najmenšiu šancu. No tento plachý a nevinný spôsob ma začal priťahovať.

Prvý víkend som očakávala Vlastíka a tešila sa ako malé dieťa. Hneď ráno mi však telefonoval, že jeho sestra ochorela, a tak nebude môcť prísť, lebo sa musí postarať o jej deti. Smutná som si sadla na lavičku pod môj obľúbený strom. Nemala som chuť pozorovať ostatných, ktorých prišli navštíviť najbližší. Odrazu som začula niečí hlas.

„Asi ste zaspali,“ oznámil mi mladý sanitár opierajúc sa o strom. „Nestihli ste obed, tak som vám odložil aspoň nejaké koláče.“ Ukázala som na voľné miesto na lavičke a odvtedy sme tu takto sedávali každú voľnú chvíľku. Naše rozhovory boli nevinné, no obaja sme cítili, že je medzi nami zvláštne puto. Vlastík nemohol prísť ani ďalší víkend. Tentoraz som si však previnilo uvedomila, že sa mi uľavilo.

Večer pred odchodom mi ktosi tíško zaklopal na dvere. V tú noc som zabudla na všetko okolo a nechala sa uniesť. Bol to len okamih, no umocnený tým, že je to len jediný raz a naposledy. Na druhý deň ma pred bránou čakal manžel. Nasadla som do auta a bez slovka rozlúčky opúšťala kúpele. O mesiac som zistila, že čakám dieťa. Miešali sa vo mne dva úplné odlišné pocity.

Neskutočná radosť s obavou, čo bude s naším manželstvom. Sebecky som chcela všetko – dieťa aj svojho manžela. Dlho som zvažovala, ako mu to poviem, a nakoniec zaúradovala náhoda. Počas nedeľňajšej kázne sa kňaz rozohnil nad tým, že rodina bez dieťaťa ani nie je rodina. Videla som, ako môj muž zbledol a tvár si vložil do dlaní. Po ceste domov som ho poprosila, aby sme si na chvíľu sadli na lavičku. Tu som mu oznámila, že sa staneme rodičmi.

Nič som nevysvetľovala, neobhajovala som sa, len som neustále opakovala, že čakáme bábätko a budeme rodinka. Vlastík zostal hodnú chvíľu ticho. Mužská zranená hrdosť sa bila s túžbou po dieťatku. „Milujem ťa, nech sa už rozhodneš akokoľvek,“ zašepkala som, keď som videla, ako bojuje sám so sebou. Vtedy ma objal a zopakoval slová, ktoré som kedysi povedala ja: „Sľúbila si, že vždy na to budeme dvaja a ja ti teraz sľubujem to isté.“

Dnes má náš syn dvadsaťpäť rokov a spolu s manželkou čakajú prvého potomka. Priala by som všetkým „skutočným“ otcom taký krásny vzťah, aký majú moji dvaja chlapi. 

Katarína

Láska má rôzne podoby. Rovnako aj rodina. Niekto vytvorí šťastný domov len vo dvojici, niekomu bude detský smiech navždy chýbať. Nech už si o tomto príbehu myslíte čokoľvek, isté je, že vzťah Katky a Vlastíka dokázal prekonať veľa. A to sa dnes len tak nevidí! Manželstvo nie je len prechádzka ružovou záhradou, dôležité je nájsť cestu, ktorá oboch vedie k šťastiu.