Ako študentka som sa vždy tešila na nové vydanie Nového Času pre ženy a jeho pestrý obsah. Dnes mám to šťastie, že ho spolu s mojimi kolegyňami tvorím pre vás aj ja a veľmi ma to baví. Rada prinášam v jednotlivých rubrikách nové informácie, zaujímavé postrehy, i moje vlastné myšlienky. Okrem domácnosti, vzťahov, zdravia, ezoteriky či hlavnej témy, píšem aj skutočné príbehy, ktoré sa stali mojou srdcovkou. Keď som začala spracovávať príbehy, ktoré vytvoril sám život, prišla tá najväčšia radosť z práce v časopise. Rada dostávam do povedomia osudy žien, ktoré nemajú v živote na ružiach ustlané a napriek tomu sa nevzdali. Rovnako obľubujem také, v ktorých sa ženy inšpirujú navzájom. Vďaka nim i ja sama napredujem.

Soňa Andrisíková

<p>Písal sa rok 1989 a pani Vierka bola v poslednom ročníku hotelovej školy. „Počas celého štúdia som bola tajne zaľúbená do spolužiaka, najkrajšieho chalana v škole. On však o mňa nemal záujem, občas ma ponižoval a mal blízko k mojej kamarátke, ktorá bola krásna a štíhla ako modelka. V tom čase som pri výške 170 centimetrov vážila okolo 60 kilogramov. Celkom normálna váha. No pripadala som si tučná a škaredá. Nikdy som nemala problémy so stravou ani som netrpela psychickými problémami. Bola som zdravé a šťastné dieťa,“ spomína na študentské časy.</p>
<h3><strong>Začiatok tragédie</strong></h3>
<p>Vierka vraví, že v tom čase začala hľadať všemožné spôsoby, ako schudnúť. „Havária, ktorú som prekonala, mi akoby nahrala do karát. Opakované hospitalizácie mi pomohli schudnúť a postupne som sa vyhladovala na smrteľných 43 kilogramov. V tom čase som už pracovala ako prevádzkarka v istom hoteli. Paradoxne, s jedlom som prichádzala do kontaktu každý deň, no nikdy som sa ho ani nedotkla.“ Za pár rokov sa Vierkin jedálny lístok zúžil na kávu, jablko a znova kávu. „Nikto nevedel, čo sa so mnou deje, doma som jedlo vyhadzovala, skrývala, často som bola neznesiteľná k všetkému a k všetkým. Strach celkom ovládol môj život. Mala som strach z jedla, strach zo vzťahov, samej seba či strach zo strachu.“</p>

<h3><strong>V pekle hladovania</strong></h3>
<p>Asi po desiatich rokoch bezmocnosti, hladovania a zúfalstva sa pani Vierka dozvedela o občianskom združení v Brne, ktoré pomáhalo ľuďom s poruchami príjmu potravy. „O pár dní som tam šla a pocítila som nesmiernu úľavu, keď som sa mohla zdôveriť niekomu, kto prežil niečo podobné ako ja. Celá liečba spočívala v tom, že som sa od základu mala naučiť jesť a žiť. Vypracovala som si program, ktorý ma síce naučil jesť, ale programovane. Nič vľavo a nič vpravo. Keď som v pondelok zjedla na raňajky jogurt, musel byť aj ďalší pondelok. Keď som jedla obed o jednej, vždy musel byť o jednej. Ale aspoň som jedla, konečne som niečo jedla! Po pár mesiacoch, keď ma bez vysvetlenia opustil muž, ktorý so mnou prešiel celú cestu jedenia či nejedenia, a prišla som aj o milovanú prácu, mamičke diagnostikovali rakovinu v poslednom štádiu, opäť som sa začala rúcať do pekla anorexie,“ spomína na najťažšie životné obdobie.</p>
<h3><strong>Myslela na smrť</strong></h3>
<p>Ani nie po roku skolabovala. No ako sama hovorí, ani to, že jej život visel na vlásku, jej nedovolilo zase jesť. „Jedla som len raňajky a niečo malé večer. Mama bola často v nemocnici, nemal ma doma kto kontrolovať. S anorexiou súvisí aj ďalší rozmer, zažila som veľa posmeškov, výčitiek, ubližovania. Uzavrela som sa do seba a každý deň som myslela na smrť, na to, ako odísť z tohto sveta, ako ukončiť trápenie sebe aj svojej rodine. Opustili ma všetky sily, nevládala som už ani prosiť o pomoc. Chcela som, aby mamička žila, aby som zomrela ja. Tak veľmi som jej chcela ukázať, že som to znova ja, jej dcéra, jej Vierka. Navštívila som rôznych psychiatrov, no mala som pocit, že mi nerozumejú, ani som si nevedela predstaviť, ako ma lieky môžu naučiť jesť.“</p>

<h3><strong>Dostala vytúženú pomoc</strong></h3>
<p>Na deň, keď uzrela svetielko nádeje, si presne spomína. „Bola upršaná nedeľa, písal sa 29. marec 2009. Blížila sa Veľká noc a mama sa ma spýtala, či s ňou pôjdem na spoveď. Po rokoch som išla. Bála som sa však kňazovi zdôveriť. Čo ak sa mi bude smiať?“ Vierka vraví, že po vstupe do kostola všetok jej strach opadol. „Povedala som mu len jednu vetu: ,Pán farár, neviem jesť.‘ A jeho slová sa mi tak hlboko vryli do srdca, že som ich počula stále.“ Preto ho vyhľadala znova. Zistila, v ktorej farnosti pôsobí, a po dlhých rokoch bez strachu vstúpila do kostola. „Bola som na svätej omši a po skončení som na neho počkala. Povedala som mu o svojich trápeniach a on mi ponúkol pomoc. Nevedela som síce, o akú pomoc ide, ale dôverovala som mu. A to tak ako nikdy nikomu,“ vysvetľuje.</p>
<h3><strong>Otvorila svoje srdce</strong></h3>
<p>Vierka u kňaza absolvovala niekoľko stretnutí a modlitieb. „Hovoril mi, že je dôležité, aby som otvorila Bohu dvere do svojho srdca, prijala ho a dovolila mu pomôcť mi. Celé dni som plnila jeho úlohy či zadania. Písala som si, modlila som sa a verila. Aj keď som stále nechápala, ako môžem začať jesť a uzdraviť sa z anorexie. Pomaly sa mi vrátila radosť, úsmev, cítila som obrovskú nádej. Asi už nezomriem, hovorila som si každý deň.“</p>

<h3><strong>Anorexia zmizla</strong></h3>
<p>Až prišiel 13. november 2009, bežná sobota, jej mama robila šišky a ona sa ich ako vždy ani nedotkla. Trápilo ju to, až prišiel okamih, keď sa začalo niečo diať, začala sa chvieť a mala neopísateľné pocity. „Bol to Boh. Bol to zázrak. Ihneď som volala pánu farárovi a ten mi povedal, že sa ma Boh dotkol. Zišla som do kuchyne a zjedla som tri šišky. Na druhý deň som zjedla raňajky, obed i večeru. Na ďalší to isté. Anorexia odišla navždy. Mamičke sa vrátila stratená dcéra. Aj keď žila už len dva roky, snažila som sa jej vynahradiť stratený čas. Začala som šoférovať, chodili sme na nákupy, do kostola, venovali sme sa jedna druhej. Ničoho som sa nebála, vrátilo sa mi sebavedomie, sila, odvaha a to všetko vďaka Bohu a kňazovi, ktorý mi k nemu pomohol nájsť cestu. Uverila som v Boha. Tak ako Ježiš, aj ja som prežila svoje zmŕtvychvstanie.“</p>
<h3><strong>Pomáha iným</strong></h3>
<p>Odvtedy prešlo 12 rokov a Vierke sa anorexia nevrátila. „Aj keď veľa lekárov tvrdí, že je to choroba na celý život, že vždy z nej niečo zostane a prepukne znova, ja v to neverím. Som šťastná, že som mohla o svojom uzdravení prednášať v animátorských školách či osobne pomôcť dievčatku, ktorého zúfalí rodičia ma vyhľadali. Pomohla som im zachrániť zomierajúcu dcéru a to je teraz zmyslom môjho života. Aj keď moja cesta bola tŕnistá, stála za to. Vrátilo sa mi všetko stratené. Krátko po maminkinej smrti som ochorela na úplne inú diagnózu, s ktorou bojujem už osem rokov. Na liečbu som si zvykla. Pracujem v závodnej kantíne, s jedlom s tým rozdielom, že teraz už jem. Som šťastná. Takmer po 30 rokoch som šťastná.“&nbsp;</p>

Vierka zápasila s krutou chorobou 20 rokov: Vyhladovala sa na 43 kilogramov a potom... Uff!

Soňa Andrisíková

Autor článku

Soňa Andrisíková

Zvedavé baby: Čo radí sexuologička, pokiaľ to s vašim partnerom v posteli neklape!

Odborníčka: Prečo je preventívna prehliadka u očného lekára taká dôležitá? Toto nepodceňujte!

Najstrašidelnejšie VIDEÁ S MŔTVYMI: Takto sa ozvali vyhľadávačom DUCHOV...

Výber pre vás

Vierka zápasila s krutou chorobou 20 rokov: Vyhladovala sa na 43 kilogramov a potom... Uff!

Soňa Andrisíková

Súvisiace články

Slovenka Petra sa zaprela a splnila si svoj sen: Teraz si žije spokojná a obklopená sladkým!

Nežná a krásna Sima Martausová: Jej srdce je OBROVSKÉ! TOTO sú všetky jej lásky...

Baby nebude sedieť v kúte! Slovenka po 13 rokoch odišla z práce a našla nový zmysel života

Moderátorka Svetlana Surová: Z jej životného štýlu ODPADNETE! TAKTO si ctí tradície!

Slovenka Natália prišla o milovanú osobu: Sníval sa jej čudný sen a úplne sa jej zmenil život!

Slovenka Dominika mala nevšednú potrebu: Spojila sa s prírodou a teraz žije svoj sen!

Autor článku

Soňa Andrisíková

Zvedavé baby: Čo radí sexuologička, pokiaľ to s vašim partnerom v posteli neklape!

Odborníčka: Prečo je preventívna prehliadka u očného lekára taká dôležitá? Toto nepodceňujte!

Najstrašidelnejšie VIDEÁ S MŔTVYMI: Takto sa ozvali vyhľadávačom DUCHOV...

Výber pre vás