ZOMREL jej synček: Materskú získala len s „odretými ušami“, rozhodla o tom váha mŕtveho bábätka

Veronika o sebe vraví, že jej status je matka dvoch detí, ktoré však nie sú na tomto svete. „Adam sa narodil v 25. týždni tehotenstva, a potom som mamou druhého bábätka, o ktoré som prišla v prvom trimestri. To, čo sa stalo mne, sa deje extrémne často, každé štvrté tehotenstvo končí potratom a každé desiate tehotenstvo končí v neskorších štádiách tehotenstva,“ vraví o vlastnej skúsenosti i smutných štatistikách, ktoré ukazujú, ako veľa rodičov trpí stratou nenarodeného dieťatka. Často sami doma a v tichosti.

Nie ste jediní
Strata dieťatka je stále tabuizovaná téma. „Keď budúcu matku a otca postihne, majú pocit, že sú jediní v tejto krajine, ktorým to „nevyšlo“. Preto je veľmi dôležité o tejto téme otvorene rozprávať a nie ju odsúvať na okraj spoločenskej debaty,“ vysvetľuje a dodáva, že chápe i to, že nie každá žena dokáže o strate dieťaťa hovoriť. „Po osobnej skúsenosti si myslím, že podeliť sa o takýto osobný príbeh so svojím okolím i napríklad uverejňovať ho v médiách, je dôležité práve preto, aby sa otvorili dvere a ženy po strate našli podporu nielen v kruhu najbližších, ale hlavne u zdravotníckeho personálu a zo strany štátu,“ vraví rozhodne, že práve v týchto časoch, keď sa dostávajú do popredia populistické témy, je potrebné poukazovať aj na tieto problémy, ktoré nikto nerieši.

Siahla na svoje dno
„Svojho syna Adama som stratila v októbri minulého roku. Bola som v 25. týždni tehotenstva, som zdravá, všetky vyšetrenia boli v poriadku. A potom zo dňa na deň som sa dozvedela informáciu, že synovi prestalo byt srdiečko.“ V tomto najbolestivejšom čase prešla tichým pôrodom a najtemnejším obdobím svojho života. „Musím povedať, že som bola veľmi vďačná za to, že sa Adam narodil v Rakúsku, kde aktuálne žijem. To množstvo podpory, ktoré som zažila v nemocnici, zo strany štátu, ale aj zamestnávateľa, mne a môjmu partnerovi neskutočne pomohlo postaviť sa opäť na vlastné nohy.“

Nový reštart
Je veľmi ťažké opísať, čo prežíva žena, ktorá nebola schopná donosiť dieťa. „Tá bolesť bola veľmi hlboká a až fyzicky prítomná. Nemala som chuť žiť, stále som si vyčítala, že som niečo urobila nesprávne, analyzovala som každú jednu sekundu tehotenstva – čo som mohla urobiť lepšie, prečo tu Adam nie je? Môj život nemal zmysel, hanbila som sa za seba a mala som pocit, že už nikdy nemôžem byť šťastná,“ opisuje veľmi ťažké obdobie. Vraví tiež, že týmto myšlienkam sa bohužiaľ veľa rodičov v takejto situácii nevyhne. Veronike a jej partnerovi  pomohlo, že si boli navzájom oporou. „Čas po strate Adama bol akýmsi novým reštartom, ktorý posunul náš vzťah na úplne inú úroveň. Spolu sme len tak v tichu ležali v posteli, striedavo alebo naraz plakali a boli sme uzavretí v akejsi našej bubline.“

Bez terapie to nejde
Veľmi dôležitým aspektom je aj emocionálna podpora zo strany rodiny, ale hlavne podporná terapeutická pomoc. Veronika by bez nej nebola schopná o Adamovi otvorene hovoriť a nikdy by nebola schopná pohnúť sa v živote ďalej. „Týždne po mojom pôrode sme spolu s partnerom navštevovali terapie a v podstate len tak existovali. Čítala som si detské rozprávky a veľmi mi pomáhalo čítať si príbehy iných žien, ktoré postihol podobný osud – takto som mala pocit, že vedia, čo prežívam a upokojovalo ma, že nie som sama.“

Ste ešte mladí...
„Zároveň bolo pre mňa dôležité nejakým spôsobom zviditeľniť môjho syna v našom okolí blízkych a priateľov. Preto sme s partnerom vyrobili a rozoslali pohľadnice ‚Vitaj na svete‘, kde sme všetkým dali vedieť, že sa Adam narodil, aké mal miery a dátum jeho pohrebu.“ Pri takýchto traumatických situáciách sa smútiaci pár často stretne s odporúčaniami ako: ste ešte mladí, mali by ste to skúsiť čím skôr znova alebo vysvetlenie hľadáme vo viere, v Bohu. „Áno, každý chce ponúknuť aspoň trošku útechy smútiacemu páru, ale naozaj by sme nemali podceňovať silu odbornej pomoci. Za seba môžem len potvrdiť, že tento aspekt zohral veľmi dôležitú úlohu v našom smútiacom procese.“

Chce to zmenu
Na Slovensku majú rodičia, ktorí prišli o dieťa, minimálnu podporu zo strany štátu. „Veľmi často sa matky stretávajú s absolútne neempatickým prístupom zo strany lekárov alebo sestier. Pomoc sa im dostáva len vďaka neziskovým organizáciám, ktoré týchto rodičov združujú,“ vraví so sklamaním. Jednou z takýchto podporných neziskových organizácií na Slovensku je aj Občianske združenie Tanana. „Ich prácu veľmi obdivujem a som im nesmierne vďačná za to, čo robia.“

Staré zákony
Aktuálne zákony, podľa ktorých sa riadi status matky, ktorá prežila stratu svojho dieťatka a napríklad aj jej nadchádzajúca materská dovolenka, sú podľa jej slov aj v Rakúsku veľmi zaostalé, nehovoriac o Slovensku. „V súčasnosti sa riadia všetky orgány podľa zákonov z ročníkov 1970 a 1980. Podľa nich platí, ak sa dieťatko narodí predčasne, bez známok života a má nad 500 gramov, má žena nárok na materskú dovolenku a vyplácanie materského po dobu 12 až 16 týždňov. Ak však dieťatko váži pod 500 gramov, automaticky tento nárok odpadá.Ako vraví, ona mala „šťastie“. „Môj syn vážil „s odretými ušami“ nad 500 gramov a po jeho pôrode som bola 16 týždňov na materskej dovolenke. Počas tohto obdobia som mala možnosť využiť bezplatne službu ‚hebamme‘ a zároveň trikrát stretnutie s klinickým psychológom, ale mimo toho všetkého chodím na terapiu.“ Okrem toho niektoré nemocnice ponúkajú rodičom aj možnosť skupinového pohrebu nenarodených detí raz za kvartál.

U nás 1 000 gramov
„Petícia a hlavne neúnavná práca jednej z členiek neziskovej organizácie Rechte für Sternchenmamas pomáha vyvíjať tlak na pozmenenie zákona. Pričom na Slovensku sa riadime zákonom až s 1 000 gramami dieťatka, ktorý by aj podľa viacerých lekárov mal byť znížený, aby sme zapadali do európskych štandardov,“ vraví Veronika, ktorá je odhodlaná pomôcť k zmene týchto zákonov.