Naša "dvorná" veštkyňa Zana radí: Nevydávajte sa, dievčatá!

Preto môžem zodpovedne vyhlásiť, že na oči našej „dvornej“ veštkyne Zany tak skoro nezabudnem. A na to, čo povedala, myslím každý deň.

Stačí sa vám na človeka len pozrieť a už viete, koľká bije?

Myslíte, či vidím, čo mu je? Zdravotne napríklad?

Áno.

Vidím.

Čo vidíte napríklad na mne?

Žalúdok, žlčník, pankreas, močové cesty, vekom to bude horšie, pridruží sa srdiečko, migrény.

Tak dík, ja už pôjdem.

... (smiech)

Odkiaľ to viete?

Pýtali ste sa, či to vidím. Ja to vidím. Vidím obrazce, vízie.

Koľko percent toho, čo sa nám má stať, môžeme ovplyvniť?

Tridsať.

Podstatných vecí alebo hlúpostí?

Hlúpostí.

Kedy ste začali mať tie „vízie“?

Keď som mala 12 a pol roka.

Prihodilo sa vám predtým niečo zvláštne?

Mala som ťažký úraz, zachraňovali ma v nemocnici a zomrela som im na stole. Potom ma oživovali, myslím, že štyri minúty, a mala som ešte strašné pooperačné komplikácie. Tak odvtedy.

Aký to bol úraz?

Roztrhla som si slezinu, pečeň, mala som vnútorné krvácanie. Spadla som zo stohu slamy na poli, na ktorom sme sa hrali. Bol marec a pôda bola ešte zamrznutá.

Je zážitok vlastnej smrti pekný, ako sa o ňom píše? Taký magický, šťastný, pokojný?

Ja si myslím, respektíve viem, že čo ľudia opisujú ako tunel, svetlo, rajskú hudbu atď., je len naša prvotná spomienka na pôrod. Všetci, čo opisujú takýto zážitok, sa narodili prirodzenou cestou, nie cisárskym rezom. Čo sa týka mojej spomienky, na druhej strane nebolo nič.

NIČ?

Predstavte si... paralelný svet. Uvedomujete si, že ste v nejakom priestore, je tam tma, taká zvláštna tma, a potom sú tam tí, čo sprevádzajú. Buď vás otočia späť, alebo idú s vami ďalej. To je jedno, či to nazveme vaša duša a ich napríklad vyvolení, skrátka, vy pocítite, že sa máte vrátiť. Inak necítite nič, akurát jednu jedinú vec, ktorá vás neskôr hrozne štve. Že zrazu v tom jednom jedinom okamihu poznáte odpovede na všetky otázky tohto sveta. Či sú to pyramídy, váš život, problémy, čokoľvek... Hneď ako sa vrátite, všetko zabudnete.

V koho alebo v čo veríte?

Verím v rovnováhu vesmíru. Že keď človek niečo poruší, vráti sa mu to negatívne naspäť ako bumerang.

Čo je najhoršie porušenie?

Klamstvo. Obyčajné klamstvo. Vie spôsobiť strašnú reťazovú reakciu.

Prečo sa má potom toľko klamárov dobre?

Neverte tomu. Prečo si to myslíte? Ono sa im to vráti. I keď je pravda, že sa to vracia pomaly. A väčšinou sa to nevráti im, ale ľuďom, na ktorých tým klamárom záleží. Deťom, rodine...

Čo vám rodičia povedali na to, keď ste sa im ako 12-ročná zdôverili so svojimi jasnovideckými predpoveďami?

Šepkali, že ticho, nerozprávaj o tom. Inak, prvého som videla otca, ako spadol z bicykla, keď išiel z krčmy, a rozbil si celú tvár. O dva dni sa to stalo. Potom som mala chvíľu tendenciu upozorňovať ľudí, že nechoď, nerob to, nehovor to, ale potom som s tým prestala.

Sú aj iní členovia vašej rodiny rovnako obdarení?

Áno, ešte môj brat. Ale naša pra-pra-prastará matka, tak sa to hovorí, bola údajne cigánka. Ale taká biela, veľmi pekná. Po nej to vraj máme. Náš pra-pra-pradedo kvôli nej opustil rodinu, všetci ho zavrhli.

Akceptovala rodina vašu inakosť?

Nie. Nie sme v kontakte. Ale nemôžem sa tým trápiť, lebo vnútri viem, že som nikomu neublížila.

Musí byť nesmierne vyčerpávajúce pozrieť sa na cudzieho človeka povedzme v potravinách a vedieť o ňom všetko.

No preto sa nepozerám na ľudí, keď idem po meste. Chodím doslova ako slepá... (smiech)

Okrem „jasnovidenia“ používate aj iné metódy?

Veštím z tarotových kariet a niekedy z dlaní. Z dlaní však len občas, lebo tam je fakt všetko. A potom s tým musíte žiť.

Ako sa vám s tým žije?

Cholericky, depresívne, ale niekedy mi je aj dobre.

Keď napríklad niekomu pomôžete?

Áno, ale aj keď je pekný slnečný deň a ja som so všetkým vyrovnaná. Asi najťažšie je, že sa o tom nemôžem s nikým porozprávať. Prídu k nám ľudia, ja viem, že zomrú, a nemôžem im to povedať. Alebo že o niekoho prídu, skrachujú atď. Môžem ich upozorniť, naviesť, ale to je všetko.

Nechceli ste sa niekedy tejto svojej danosti zbaviť?

Aj som sa jej zbavila. Pred siedmimi rokmi. Spálila som karty a na päť rokov som prestala, lebo som bola nahnevaná.

Na čo ste boli nahnevaná?

Karty mi neukázali, že mi zomrie mamička.

Možno by ste tomu nedokázali zabrániť?

Asi nie, ale bola by som sa aspoň pokúsila. Týždeň predtým som jej vykladala karty...

Prečo ste sa k tomu vrátili?

Mala by som asi zamudrovať, že môj anjel mi povedal, že dosť bolo blbnutia, vráť sa do roboty... (úsmev). Bolo mi naznačené, že mám pokračovať. Aj ja som limitovaná nejakým časom, ktorý tu strávim, nebudem žiť tristo rokov a viem, že by som mala dvoch ľudí, možno troch, naučiť to, čo viem. Tak je to dané.

Aké úlohy máme podľa vás dané my ostatní? „Normálni“ smrteľníci?

Schopnosť vnímania, cítenia máte danú aj vy, len ju prehlušujete nepodstatnými vecami, plus málokomu je dané s touto silou manipulovať.

Ako sa vám darí manipulovať s tým na hranici dobra a zla? Čo by iní za to dali, vedieť, čo sa stane.

... (úsmev) Nikto si nemôže robiť, čo sa mu zachce. Ani ja. Rituálov je veľa, aj zaklínacích, no preklínať sa napríklad nesmie. Sú aj ochranné rituály, samozrejme, ale aj to si z vás niečo zoberie.

Môže mi niekto poškodiť už len tým, že mi praje zle?

Ak je to slaboch, nie. Ak je to silná osobnosť, áno. Sila myšlienky nepozná hranice a sila slova môže byť zničujúca. Jednoznačne.

Liečite ľudí?

Ja už nie, robí to môj brat. Viete, telo signalizuje väčšinou niekoľko rokov vopred, že niečo nie je v poriadku. V istých štádiách sa dajú ešte zvrátiť aj vážne ochorenia. Treba zmeniť myslenie, stravovanie, pitný režim, málo chémie, veľa vitamínov a pohybu, takisto stres rovná sa choroba.

Na čo sú najviac náchylné ženy?

Na infarkt.

Infarkt nie je diagnóza mužov?

Nie. Ženská diagnóza je neschopnosť vyrovnať sa s problémami, aj bežnými vecami, neschopnosť riešiť ich konštruktívne a adekvátne ich závažnosti. Ženy ťahajú problémy dovnútra a srdce si to odnesie ako prvé. Osemdesiat percent žien sa zaoberá tým, čím nemusí. Zaťažujú sa problémami iných, riešia cudzie životy. Treba sa zaoberať sebou, svojou rodinou a svojimi deťmi. Ženy sa, mnohokrát aj počas veštenia, rady rýpu v minulosti. Je zbytočné zaoberať sa tým, čo bolo pred desiatimi rokmi.

Existuje recept na dlhý a šťastný vzťah až za hrob?

Ak si sadnú ľudia, znamenia a zafunguje chémia, tak voľnosť. Nevydávajte sa. Len čo ľudia získajú tento certifikát, začnú blbnúť. Pokiaľ sa voľne hýbete v rámci istých mantinelov, je zbytočné kontrolovať, vyvolávať, to je typický problém žien. Chceme chlapa, nech je fešák, nech aj zarába, nech sa aj o deti stará, nech vynesie smetie, a to už nemôže fungovať. Poznáte to, že Keď je koze dobre, ide sa kĺzať na ľad? V istom okamihu života, keď už dosiahneme všetko, alebo väčšinu toho, čo sme chceli, dom, postavenie v práci, dieťa, chlapa, povieme si a čo teraz? Vtedy začínajú ľudia vymýšľať.

Veď hej, ale čo teraz?

Je to o tom, že máme pomýlený rebríček hodnôt. Kedy ste sa naposledy tešili z toho, že svieti slnko, že okolo vás preletel motýľ, že vidíte perfektný krásny kvet? Nevieme sa tešiť z maličkostí ani si ich uvedomiť. Nevšímame si veci, len ideme a ideme a ženieme sa dopredu. Ľudia majú stále pocit, akoby im niečo prechádzalo pomedzi prsty. Snažia sa to chytiť, dohnať, aj keď sa to nedá. Nikto nemôže mať všetko.

Pri všetkých vedomostiach, ktoré máte, sa vám darí robiť veci správne?

Niekedy nemám čas. Vtedy sa snažím ísť s bratom na pivo, aj keď sa vám to možno zdá prízemné a nelogické, ale aj to je zastavenie sa.

Čo je zmysel života?

Pre každého je to niečo iné. Ale ten univerzálny zmysel je asi to, aby sme sa niečo naučili. Hoci aj pochopiť iné bytosti, pretože sme zahľadení do seba. My síce počúvame iných ľudí aj to, čo nám hovoria, ale nerozumieme im. Málokto vie naozaj pochopiť iného človeka. Zmyslom života by mohlo byť aj prežiť ho tak, aby sme s ním boli spokojní.

S kým každým z druhého brehu komunikujete?

S rodičmi a anjelmi. Tých má každý z nás, ale nepredstavujte si ich, že sú stále pri vás ako anjelik strážny, oni si lietajú všelikde.

A prečo nám nie je dané rozprávať sa so svojím anjelom?

Je. Stačí sa započúvať. Choďte napríklad do kostola, alebo to skúste povedzme aj doma, keď tam nikto nie je. Sadnite si a započúvajte sa do seba. To, čo voláme podvedomie, šiesty zmysel, to sú oni. Dá sa to naučiť. Ale pozor, niekedy anjeli hovoria aj nezmysly!

To sa už človek na nič nemôže spoľahnúť?

... (smiech) Ale to robia iba občas.