Na svadobný deň nikdy nezabudne: Svokra urobila niečo hrozné, čo ju takmer prinútilo utiecť!

Mal to byť najkrajší deň v Ivetinom živote, ale vďaka svokre naň spomína s trpkosťou. Čo jej urobila?

Iveta s nadšením plánovala svoj veľký deň. Mala sa vydať za fantastického muža, do ktorého bola bláznivo zamilovaná. Najviac sa tešila na to, ako ju Peter prvýkrát uvidí v krásnych bielych šatách. Vyberali ich s jej mamou a obe pritom plakali. Všetko malo byť dokonalé, až kým v deň svadby nestretla svoju svokru...

Rodina a hostia boli ubytovaní v zrekonštruovanom zámku uprostred krásnej prírody. Iveta s Peťom sa postarali o všetko potrebné, chceli svojim hosťom zabezpečiť pohodlie a víkend plný zážitkov, na ktorý spolu budú ešte roky s láskou spomínať. Svokra s mamou mali Ivete pomôcť s prípravami. Keď však svokra ráno vošla do jej izby, Ivete takmer zabehlo.

Vysoká blondínka, veľké modré oči, príjemný úsmev. Privítala ju vrelými slovami a namiesto podania ruky ju silno objala a vybozkávala. "Som rada, že si Peťko našiel takú sympatickú a milú dámu," povedala dojato a Ivetu jej slová úprimne potešili. S Petrom randili dva roky, bývali v hlavnom meste a za rodičmi chodievali aspoň raz za mesiac. Nikdy jej ani nenapadlo, že na ňu svokra tajne žiarli. Svoj postoj predviedla až počas nevestinho vysnívaného dňa...

Keď svokra ráno vošla do izby, aby jej pomohla s prípravami, Iveta nemohla uveriť vlastným očiam. Pozerala sa na krásnu ženu oblečenú v snehobielych šatách dlhých až po zem. Videla dokonalú postavu, trblietavý korzet, hriešny rozparok. A na tvári falošný úsmev. Vôbec nie radostný, aký by mala mať na tvári matka, ktorá s láskou žení syna a odovzdáva ho svojej neveste.

"Nemohla som tomu uveriť," krúti hlavou Iveta. "Naschvál sa ma spýtala, aké šaty by si mala kúpiť, čo by jej podľa mňa najviac pristalo. Odporučila som jej aj farbu, napríklad tmavomodrú, príjemnú zelenú alebo sivú. Namiesto toho si kúpila biele šaty, ktoré boli rafinovanejšie a odvážnejšie ako tie moje! Očividne chcela, aby sa hostia s obdivom pozerali na ňu, a nie na nevestu... Preboha, ktorá žena je toto schopná urobiť druhej žene?!" pýta sa zúfalo Iveta, ktorá si bude nasledujúce minúty pamatať do konca života.

"Nevedela som, ako zareagovať. Mala som vybuchnúť, vyčítať, zlostiť sa? Pomohlo by mi to? Ospravedlnila by sa mi a bežala sa prezliecť? Určite nie. Urobila to totiž naschvál. Ani jedna z nás nemusela nič povedať. Hľadeli sme na seba s otvorenou nenávisťou a odvtedy je náš vzťah na bode mrazu.

Mlčala som, nechcela som si kaziť svadobný deň, hoci vnútro mi horelo. Počas obradu som sa vôbec nevedela sústrediť a prisahám, že si vôbec nepamätám, ako zareagoval môj muž, keď ma prvýkrát uvidel. Dokázala som myslieť len na jediné: Preboha, čo ma v rodine tejto ženy čaká? Skončím ako kamarátky, ktoré sa celý život sťažujú na zlomyseľné svokry? Budeme aj my dve bojovať o jedného muža? Chcem to? Chcem sa za Petra vydať? Na chvíľu som naozaj zapochybovala," priznáva Iveta zničene.

Napokon predsa len vyslovila svoje áno a Peter sa od nej celý deň ani nepohol. Hoci je chlap a ženské konflikty mu určite veľa nehovoria, keď zbadal svoju mamu, pozrel na Ivetu a prekvapene zdvihol obočie. "Určite mu to došlo... a chcel mi to vynahradiť. Držal ma za ruku, tisol si ma k sebe a pretancoval so mnou celú noc.

Vtedy som si povedala, že pokiaľ bude stáť na mojej strane, naše manželstvo možno má šancu prežiť. Zatiaľ sme spolu rok a musím povedať, že nám najviac pomáha veľká vzdialenosť od mojich aj jeho rodičov. Počas tých zriedkavých návštev sa svokra nestíha realizovať a náš vzťah je síce chladný, ale aspoň slušný. A to mi stačí. Uvidíme, čo bude, keď jej porodím vnúčika, ktorý je už na ceste..."

Iveta