Ženatý muž ju šialene priťahoval: TAKÝ sex ešte nezažila! Priznanie milenky vám zdvihne tlak

Bola som sebavedomá a sebestačná žena, keď sa to všetko začalo. Ubolená po predchádzajúcom nevydarenom vzťahu som nehľadala nič vážne, skôr len muža, ktorý by netrval na žiadnych záväzkoch, dal mi dýchať a občas ma rozptýlil. Nehľadala som ani nikoho, kto by ma finančne zabezpečil, veď som bola na tom dobre a sama som zarábala lepšie ako mnohí chlapi. Keď sme sa zoznámili na jednom pracovnom večierku, okamžite to medzi nami zaiskrilo. Všimla som si, že na prste nosí obrúčku...

Stretli sme sa raz, dva, trikrát a napokon sa z toho stala závislosť. Nevedeli sme sa prestať stretávať a nasýtiť jeden druhého. Mne spočiatku maximálne vyhovovalo, že mi dal to najlepšie zo seba a potom sa vracal domov. Na vážny vzťah som ešte nebola pripravená. No nebola som pripravená ani na to, že sa na neho tak "namotám".

Keď sme boli spolu, večne sme sa museli jeden druhého dotýkať. Poznala som každú vrásku na jeho tvári, vedela som presne, aké jedlo si objedná. Nevedeli sme jeden z druhého spustiť zrak. To, čo bolo medzi nami, bola až magická príťažlivosť. Bola som ním unesená, nechala som sa ním unášať. Prvé ostré bodnutia bolesti prišli, keď sme na našich stretnutiach naďabili na nejakých jeho známych a on sa vtedy okamžite odo mňa vzdialil a tváril sa, že ma nepozná. Keď sme sedeli niekde na večeri, pohľadom vždy kontroloval dvere, aby mal prehľad, kto vchádza.

Čas, ktorý mal vyhradený na mňa, bol limitovaný. Vždy, keď odo mňa odchádzal, cítila som sa príšerne. To, čo mi na začiatku vyhovovalo, ma teraz mučilo. Hlavou mi vírili otázky: „Čo robí, keď príde za ňou? Baví sa s ňou viac ako so mnou? O čom sa asi rozprávajú? Milujú sa spolu?"

Začala som naňho tlačiť. On stále sľuboval. Vraj ju opustí, keď deti odídu do školy, keď bude vhodnejšie obdobie, keď sa vylieči jej mama, keď, keď, keď... Nekonečné sľuby, ktoré ma ničili. Minulý rok začiatkom jari som nazbierala všetku silu a povedala som mu, že to chcem skončiť. Nechcel o tom ani počuť, prehováral ma, dokonca plakal. No ja som sa zaťala. Neodpovedala som na jeho smsky, ani e-maily. Vydržala som pol roka. Potom mi znova zavolal a ja som šialene zatúžila počuť jeho hlas... A bola som tam, kde predtým. Chvíľu sa mi zdalo, že tá bolesť, keď ho nemám vôbec, je horšia ako tá bolesť, keď sa o neho musím deliť.

Znova sme sa začali stretávať, ja som dúfala, verila a čakala. No potom, keď som náhodou kráčala okolo jeho domu, po ulici, kde býva s rodinou, som videla, ako im z dodávky vykladajú nový nábytok a on ho nadšene vykladá. Bolo to pre mňa ako keby do mňa udrel blesk a vrátil mi zdravý rozum. Začala som sa sama seba pýtať, na čo vlastne čakám a prečo mu dávam najlepšie roky svojho života. Veď ja som len jeho možnosť B! On si žije, plánuje a zariaďuje život so svojou rodinou. Ja som len na vyplnenie voľného času a zahnanie nudy. So mnou nikdy nebude zariaďovať spálňu, obývačku, ani vykladať nábytok...

Neozvala som sa mu. Už nikdy. Tou bolesťou som si prešla sama. Známi netušili, čo je so mnou, lebo ani nevedeli, že sa s niekým stretávam. A všetkým milenkám čakateľkám odkazujem: „Skončite to! Majte sa trochu radi! Zaslúžite si niečo oveľa lepšie. Byť skrývaná, zatajovaná a nepriznaná bolí oveľa viac ako samota.“