Adam Ondrejička

V hlave nosíme myšlienky, ktoré sú často ťažké, chaotické, nevypovedané. Niekedy také, za ktoré by ste sa hanbili nahlas ich povedať. Priznania, hnev, žiarlivosť, pochybnosti, ktoré by iní možno nepochopili – alebo by ich otočili proti vám. Journaling je miesto, kde sa nemusíte filtrovať. Nemusíte sa tváriť rozumne, ani byť pozitívna. Nemusíte byť „silná žena, ktorá to zvláda“. Môžete byť nahnevaná. Môžete byť zranená. Môžete byť úplne úprimná. Akákoľvek.

Keď niečo ostáva len v hlave, mieša sa to s inými myšlienkami, s emóciami, s obavami. Vzniká z toho hmla. Až keď to napíšete, získate si odstup. Pozeráte sa na to „zvonka“, ako na filmový scenár, nie ako na drámu, ktorá vás dusí. Zrazu si všimnete, že niektoré slová píšete opakovane. Že sa v textoch vynára rovnaký vzorec – napríklad, že vždy ustupujete, alebo sa ospravedlňujete aj vtedy, keď by ste nemali.

Niektoré dni nie sú zlé. Len preplnené. A práve vtedy – keď neviete, čo vlastne cítite, ale viete, že niečo nie je v poriadku – je journaling váš najlepší kamarát. Nie na riešenie problémov lusknutím prstov. Na uľavenie si. Niekedy stačí pár minút. Pár viet. Aj keď ich napíšete s nechuťou alebo v rýchlosti. Ten moment, keď zatvoríte zápisník alebo mobil a zhlboka sa nadýchnete... To je moment, kedy niečo opustí vaše telo. Možno len hnev. Možno len zbytočná obava. Možno len šum. Ale predsa len niečo.