Psychické problémy má každý štvrtý z nás: Prečo nie je hanbou mať psychiatrickú diagnózu?

Často sa môžeme stretnúť s výrokmi typu: „Chodím ku psychológovi / na terapiu, lebo...“ a potom sa niektorí ľudia tvária, že vlastne nevedia, ako zareagovať. Prečo je na Slovensku problémom otvorene hovoriť o duševnom zdraví a vyhľadaní odbornej pomoci? Keď si pozrieme nejaký americký seriál, veľa postáv často povie vetu „môj terapeut mi povedal, že...“, a je to skôr prejav emocionálnej vyspelosti a dostatku sebareflexie. Zároveň to poukazuje aj na určitú prestíž. Ale čo my? Chodíš ku cvokárovi? Ja nie, ja som normálny! Keď sa však trochu zamyslíme, pri zlomenej nohe nikto neváha, či ísť alebo neísť na traumatológiu – jednoducho vieme, že potrebujeme sadru, lebo inak sa to nedá.V praxi je však návšteva psychiatra, psychológa alebo, nedajbože, hospitalizácia na psychiatrii považovaná za niečo zvláštne. Mnohí sa obávajú, že ak sa priznajú k úzkostiam, depresiám alebo k užívaniu liekov na depresiu, spoločnosť ich zaškatuľkuje ako „bláznov“, nestabilných, slabých. V skutočnosti ide o veľmi odvážny krok – uvedomiť si, že vo vašom vnútri je niečo, čo potrebuje starostlivosť. A rozhodnúť sa s tým niečo robiť, namiesto toho, aby ste ticho trpeli a tvárili sa, že sa nič nedeje.

V tomto môžeme pozorovať aj určité medzigeneračné rozdiely. Za socializmu bola psychológia niekedy označovaná za „buržoáznu pavedu“. V roku 2025 si generácia Z bežne pozerá videá na sociálnych sieťach o tom, čo nám trauma a úzkosť môže do života priniesť. Z toho vyplýva, že ak sa rozprávate s tínedžerom o terapii, je veľká šanca, že nad tým mávne rukou: „Jasné, veď to je super.“ Čo však vtedy, keď ste tým tínedžerom vy sám a váš vlastný otec vám povie: „Ku psychológovi? Veď nie si blázon! Budeš chodiť radšej na plávanie, to ti pomôže.“ A tak sa chlapec so sociálnou fóbiou a úzkosťami ocitne v kolektíve rovesníkov, ktorí jeho slabosti veľmi rýchlo odpozorujú a začnú ho šikanovať. Takto tento otec, ktorý vyrastal v atmosfére výrokov „chlapi neplačú“ a „musíš sa vzchopiť a byť chlap“, svojmu synovi v konečnom dôsledku oveľa viac uškodí, než pomôže. Jeho zámer bol síce dobrý, akurát nevyšiel podľa očakávaní. Toto je len jeden z príbehov, ktoré bežne ako psychológovia počúvame, keď k nám prídu ľudia, ktorí si uvedomia, že potrebujú pomoc a sami si už nevystačia.

Z vlastnej praxe možno potvrdiť, že ľudia, ktorí sa odhodlajú vyhľadať odbornú pomoc, nie sú žiadni „slabosi“. Práve naopak – sú to často veľmi silné a zodpovedné osobnosti, ktoré už neraz v živote niečo prekonali. Rozhodli sa však bojovať konštruktívnym spôsobom: otvorene sa pozrieť na svoje zranenia, panické ataky, chronické úzkosti alebo dlhotrvajúce pocity smútku a hľadajú možnosti, ako ich zvládnuť. To je približne také „hrozné“, ako rozhodnúť sa dať pokazenému zubu korunku, aby vás prestal bolieť.Napriek tomu je duševné zdravie neraz obklopené falošnými predstavami. Počujete rady ako: „Skús behať, veď to ťa prejde,“ alebo: „Daj si bylinkový čaj, určite sa ti uľaví.“ Samozrejme, pohyb na čerstvom vzduchu či upokojujúci nápoj môžu byť nápomocné, niekedy dokonca prinesú úľavu. Problém nastáva, ak si s nimi vystačiť nedokážete. Mnohé duševné ťažkosti majú zložité príčiny – často súvisia s traumami z detstva, rodinným prostredím alebo rôznymi životnými zmenami. A presne vtedy prichádza na rad odborná pomoc.

V spoločnosti pritom panuje zvláštny paradox. Keď sa niekto na sociálnych sieťach pochváli, že si dal predsavzatie schudnúť päť kíl a začal cvičiť s trénerom, dostane stovky „lajkov“ a povzbudzujúcich komentárov. Ak sa však niekto prizná, že začal pracovať na svojich úzkostiach a pravidelne navštevuje terapeuta, reakcia okolia býva skôr opatrná alebo rozpačitá. Akoby starostlivosť o dušu nebola dostatočne dôležitá. Ale aj túto stigmu už niektorí influenceri nabúravajú a menia naratív. Bolo by veľmi oslobodzujúce tieto predsudky nejakým spôsobom prelomiť. Sme ľudia – a rovnako ako naše telo, aj naša myseľ si občas vyžaduje údržbu. Doba, v ktorej žijeme, je navyše plná zmien a neistôt. Stačí sa pozrieť na médiá – od ekonomickej nestability, cez klimatické hrozby, až po neustály príliv negatívnych správ. Niet divu, že veľa ľudí zápasí s pocitmi úzkosti alebo vyhorenia. Nie je to známka slabosti, ale prirodzená reakcia na nadmerné množstvo stresu. Ak by sa k niekomu do života prikradla depresia či panické ataky, neznamená to, že daná osoba je neschopná fungovať či tvoriť hodnoty. Mnohí, ktorí pravidelne užívajú lieky predpísané psychiatrom alebo dochádzajú na psychoterapiu, sú popri tom skvelí odborníci, úspešní manažéri, milujúci rodičia či aktívni umelci. Ich diagnóza nie je ich totožnosť – je to len jedna z charakteristík, ktorú sa učia zvládať. A práve tým, že pracujú na zlepšení svojho stavu, často dokážu fungovať úplne v poriadku.

ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE