Trpíte nadváhou? Snažíte sa zhadzovať, ale nejde to? Možno za to môže trauma či boľavý zážitok

Nedarí sa vám schudnúť, priberáte zo vzduchu, zhodené kilá rýchlo naberáte naspäť? Podľa psychiatričky a psychoterapeutky s vyše dvadsaťročnou praxou treba prehodiť výhybku najprv v duši. Vedci – a to ešte pred deviatimi rokmi – spojili obezitu hlavne s posttraumatickou stresovou poruchou (PTSP).

Po tom, ako ľudia spracujú boľavé zážitky, chudnutie ide samo, hovorí psychiatrička Natália Kaščáková. Ale čo tomu predchádza? Opýtali sme sa jej na viacero dôležitých vecí.

– Traumatický stres vplýva na reguláciu telesných pochodov viacerými spôsobmi. Jednak sa pri ňom zvýšene aktivuje odpoveď sympatika, čiže zvýši sa krvný tlak a pulz cez vyplavenie noradrenalínu. Zvýšene sa aktivuje aj neuroendokrinná os, teda hypotalamus, hypofýza, nadobličky. Vyplavuje sa viac kortizolu a cez jeho vystúpenú hladinu dochádza k poruchám metabolizmu a k sklonu k priberaniu. Psychický stres teda priamo ovplyvňuje telesné pochody. Ďalší mechanizmus spočíva v tom, že psychická nepohoda môže spôsobovať emocionálne prejedanie.

– PTSP nadväzuje na nejakú zaťažujúcu alebo potenciálne traumatizujúcu udalosť. Môže ísť o zážitky z vystavenia skutočnej alebo hroziacej smrti, vážnemu zraneniu alebo sexuálnemu násiliu. Alebo o opakované traumatizujúce udalosti, ktoré človek zažíva v detskom alebo adolescentnom veku. Tie potom niekedy vedú k takzvanej komplexnej PTSP. Ako ukazujú viaceré dlhodobé aj prierezové štúdie, medzi PTSP a obezitou je výrazná spojitosť.

– Objavuje sa viacero príznakov – flashbacky, vnucujúce sa opakované myšlienky na traumatické udalosti, náhle spomienky, živé obrazy. Alebo zrazu počujete zvuky, obrazy súvisiace s udalosťou, s čím ide ruka v ruke veľký nepokoj, búšenie srdca, zvýšenie tlaku, potenie. Alebo sa vyhýbate situáciám, ktoré by mohli spúšťať tieto nepríjemné spomienky, čo môže znamenať výrazné obmedzenie celkového fungovania. Ďalším príznakom je celková zvýšená rozrušenosť, ostražitosť. V prípade komplexnej PTSP sa k týmto symptómom pridáva ešte znížené sebahodnotenie, problémy s emočnou sebareguláciou, s upokojovaním sa, zlyhávanie vo vzťahoch.

– Často to môže byť s dlhoročným odstupom od udalostí, ktoré človek zažíval. Trápi sa rôznymi ťažkosťami, ale nespája si ich s detstvom, traumou, a niekedy je aj veľmi dlho neliečený. Napríklad matky malých detí zažijú traumatický pôrod a potom sú dva-tri roky odpojené od dieťaťa, nevedia sa oň dobre postarať, lebo majú samy so sebou problém. Nemusia si uvedomovať, odkiaľ to pramení.

– Keď sa traumy dejú od veľmi blízkych ľudí, s ktorými máme tendenciu si udržiavať dobré vzťahy a blízkosť, a nevytesnili by sme to zlé, čo sa dialo, nevedeli by sme byť s nimi ďalej vo vzťahoch. Vytesnenie je nevedomý a prirodzený obranný mechanizmus s cieľom vytesniť traumu, ale zachrániť vzťah. Môže ísť však aj o disociáciu, ďalší obranný mechanizmus – zážitok sa nijako ucelene nedostane do pamäti, ale zostáva len vo fragmentoch a rôzne spúšťače môžu spôsobovať rozličné nepríjemné telesné pocity a reakcie.

– Často sa to viaže na pocity, ako žiaľ, smútok, osamelosť. Jedlo predstavuje zdroj bezpečia, upokojenia. Niekedy k nemu majú sklony ľudia, ktorí v ranom detstve nezažili úplné a bezpodmienečné prijatie a lásku. Človek sa už odmalička naučí kompenzovať duševnú nepohodu jedlom. Stáva sa odmeňujúcim faktorom, navodzuje vyplavovanie endorfínov – vnútorných opioidov – a tie pomáhajú dosiahnuť pocit bezpečia. Podarí sa to na chvíľku, ale potom sa to cyklicky opakuje, čím dochádza k závislosti od jedla.

– Často prežíva pocit porazenosti, zlyhávania, zahanbenia, bezmocnosti, osamelosti, ale aj hnevu na seba, na druhých. Na seba preto, lebo si nevie so svojou obezitou poradiť, na okolie zasa preto, lebo naňho často reaguje veľmi nevhodne. Obezitu prisudzuje – a to dokonca aj odborníci – slabej vôli.

– Nie. Samozrejme, aj na vôli je dobré pracovať v zmysle zdravého stravovania, výživy, diéty, ale ukazuje sa, že samostatne toto nefunguje. Možno sa podarí krátkodobo zredukovať hmotnosť, ale dlhodobo to nie je účinné.

– Vo vzťahu PTSP a obezity hrá rolu mnoho faktorov, ktoré sa vzájomne podnecujú, podporujú a sčítavajú. V rámci vyhýbavého správania pri PTSP sa človek menej hýbe, nemá taký kalorický výdaj. Pri nadmernom vyplavovaní kortizolu má tendenciu konzumovať kalorickejšiu stravu a celkovo jedáva viac. Niekedy však ľudia ani nejedia mnoho potravy, ale ich telo je nastavené tak, že priberá.

– Napríklad poruchy spánku a zmeny v spánkovom rytme výrazne vplývajú na hormonálnu reguláciu, a teda narušenie pocitov sýtosti. Zvyšuje sa vyplavovanie leptínu, teda hormónu sýtosti, ale zasa nefunguje spätná väzba, čiže sýtosť sa nedostavuje. Stúpa aj tvorba inzulínu, ale bunky naň nereagujú, vzniká rezistencia a riziko diabetu. Cez neuroendokrinnú os sa zvyšujú zápalové parametre. Zistilo sa, že bývajú zvýšené u obéznych ľudí aj u ľudí, ktorí nie sú obézni, ale majú PTSP. Oxidatívny stres zasa spôsobuje, že sa viac vyplavujú nezdravé tuky z buniek, zvyšuje sa hladina lipidov, nezdravých tukov, triglyceridov, a tým rastie kardiovaskulárne riziko.

– Samotné programy redukcie hmotnosti alebo psychoedukácia o zdravej strave sú dôležité, ale nestačia. Z môjho pohľadu by mali súbežne absolvovať aj psychoterapiu, aby bol efekt dlhodobejší. Ak ide skôr o mechanizmus emocionálneho prejedania, rôznymi postupmi, ako je dynamická psychoterapia, interpersonálna psychoterapia či psychoterapia zameraná na vzťahovú väzbu, sa dajú hľadať spúšťače, ktoré sú často vo vzťahových interakciách. Človek sa naučí rozpoznávať, kedy viac siaha po jedle. Často pomáha, že namiesto jedla vyhľadá niekoho druhého. Ak trpí psychotraumou, existujú špecifické postupy, ako katatýmne imaginatívna psychoterapia, EMDR či naratívna expozičná terapia, zamerané na hlboko uložené traumatické obsahy. Funguje tiež hypnóza, autogénny tréning so špeciálne upravenou formulkou, ktorá oslovuje pocit sýtosti – napríklad „som príjemne sýta“.

– Je to beh na roky. Telo potrebuje nejaký čas, aby sa pomenili hormonálne regulácie a preladil vegetatívny systém. Pomáha nestanoviť si ako cieľ samotné chudnutie, ale skôr lepšie porozumieť sebe a tomu, prečo sa tento stav vôbec vyvinul. Mám skúsenosť, že po tom, ako ľudia spracujú bolestivé zážitky, ktoré môžu stáť za zvýšeným konzumovaním potravín, to ide samo.