Marcella Molnárová: Strmhlav som sa rútila do manželstva

Spieva, píše detské knižky a vychováva jedinú dcéru. Keby neprežila aj trápenia, jej pesničky by nemali takú silu.

Každý rok to tak je. Diár mám plný do polovice februára budúceho roka. Mimoriadne sa však teším na koncert, ktorý bude 18. novembra v ružinovskom kostole. Vystúpim tam spolu s klaviristom Richardom Rikkonom a saxofonistom Felixom Slováčkom. Mám rada koncerty v kostoloch, lebo je tam úplne iná atmosféra. Už ako dieťa som do kostola často chodievala. Náš rodinný príbuzný bol dekanom na fare v Šintave, kde som vyrastala. Brat bol organista a ja som spievala. Pamätám si, ako ma takmer zakaždým tetušky aj ujovia chválili. Ako deti sme totiž museli chodiť do kostola každú nedeľu ráno o siedmej. Strašne sa mi nechcelo.

Presne to sa stalo. Odvtedy ma nikto neprinúti na siedmu ráno vstať do kostola. Ale keď som bola malá, ani som sa len nepokúsila vyjednávať. Otecko bol z času na čas autoritatívny a keď sa mamička na mňa pozrela, vedela som, že musím ísť. Nech som však kdekoľvek a mám čas, do kostola sa rada zájdem pozrieť.

Na brata boli trošku benevolentnejší. Ja som občas dostala aj zaňho. Ale často som si zaslúžila. Veď keď vám dieťa takmer podpáli pôjd, jasné, že ho nepochválite. Brata som navádzala na kadejaké hlúposti. Napríklad robili sme pokusy. Nevedeli sme, či sa môže naliať kyselina sírová do vody alebo naopak. Urobili sme to presne tak, že to začalo horieť. Aj keď som nebola vždy tá zlá, zobrala som vinu na seba. Je to tak dodnes. Ľudia často hádžu mnohé problémy a starosti na moje plecia a vravia: „Ty máš toľko energie, tebe to určite nič nerobí, keď sa stále len usmievaš.“

Nie, ale to predsa neukážem ľuďom. Keď mi ako malej bolo smutno a cítila som krivdu, všetko som vyrozprávala nášmu havinovi.

Rodičia nás veľmi ľúbili, stále sa nám venovali. S otcom sme chodievali splavovať Váh, učil nás vyrezávať píšťalky a vždy sme spoločne pripravovali krásne tradičné Vianoce. Ale na druhej strane som až do osemnástky nemohla ani randiť s chlapcami, ani chodiť na diskotéky. Toto neurobím a dovolím, aby si moja dcéra užila v rámci normy a slušného správania viac ako ja. Možno ju budem sledovať ďalekohľadom, ale pustím ju. Ja som bola v tomto príliš neskúsená. Preto som sa v osemnástke strmhlav rútila do manželstva.

Prvej som to povedala mamičke. Veľmi som zvažovala slová. Neboli z môjho rozhodnutia nadšení. Teraz už viem, že som ich mala počúvnuť. V tom čase som však zákaz rodičov vydať sa chcela silou mocou porušiť. Urobila som si teda po svojom. Ocko sa mi potom ospravedlnil za to, že ma držali tak nakrátko. Na druhej strane, nikto nemá patent na výchovu svojho dieťaťa. Chce mu len to najlepšie. Každý sa iba domnieva, že takto by to mohlo byť správne. Nakoniec si môjho muža obľúbili. Ja som ho tiež nesmierne rešpektovala a vážila som si ho. Bola som však príliš neskúsená, aby som zistila, že z mojej strany to nebola láska, ale len rešpekt a úcta.

Po dvoch rokoch manželstva. Zostala som pri ňom, lebo som vychovaná tak, že žena má za každých okolností stáť po manželovom boku. Boli sme spolu šestnásť rokov. Mladosť vám už nikto nevráti. Ak sa to malo takto stať, dobre. Možno som tým musela prejsť. Môj manžel bol mimoriadne múdry, vzdelaný človek, fantastický klavirista, ktorý ma nesmierne veľa naučil. Aj napriek tomu, že sme si ako partneri nerozumeli, keď odišiel, zrazu mi veľa vecí chýbalo.

Svadobné zvony mi ani nikdy nezvonili, lebo som sa nevydávala v kostole. Manžel to nechcel. Kostolným zvonom sa však nebránim.

Občas sa to stane. Keď si napríklad Sophinka chce ísť svojou cestou a nepočúva, čo hovorí mamička, spýta sa ma: „Čo spravíš, ak ťa neposlúchnem?“ Začala som podobné situácie riešiť jemnými pokutami a odnímaním toho, čo má najradšej – kamarátky, výlety. Niekedy musím byť prísnejšia, ale viem aj ustúpiť. Ťažší oriešok je Sophiina babička, ktorá je občas ako generál. (smiech)

Babička je prísna. Napríklad minule vzala dcérku do vodného cirkusu. Po návrate mi Sophinka hovorí: „Mami, cirkus bol úžasný, ale babička mi nekúpila popkorn, lebo je to nezdravé. Tak som jej povedala, že má veľký zadok.“ (smiech) A to je len jeden z mnohých príkladov. Takže sa musím raz porozprávať s jednou, raz s druhou stranou a všetko si vyjasniť a udobriť ich. Deduško je zas kreatívny a venuje jej všetok svoj čas.

Dnešné deti sú veľmi múdre a chápavé. Spočiatku každá mamička povie, že ocko pracuje. Keď dieťa postupne viac chápe, aj vy musíte hovoriť a vysvetľovať viac. Preto som Sophinke všetko postupne dávkovala. Pochopila to a má to vo svojej hlavičke usporiadané. Nevravím, že táto situácia je ideálna. Rozhodne som toho názoru, že je to lepšia forma pre pokojný život, akoby sme mali byť všetci traja spolu a boli by v rodine konflikty, napätie. Nikto nevie, čo by sa stalo, keby... My sme sa však zhodli na tom, že takto je to lepšie. Rozumieme si nadštandardne dobre. Na výchove sa vieme výborne dohodnúť. Ani si len neviem predstaviť, že by mal súd rozhodnúť o tom, kedy sa otec môjho dieťaťa s ním môže stretávať.

✔ Kto je vašou najväčšou oporou?
Po smrti mojich rodičov sú to starí rodičia mojej dcérky.

✔ Na akých pracovných projektoch pracujete?
Okrem iných píšem ďalšiu knižku pre deti. Bude o zúbkoch.

✔ Je dcéra horšie dieťa, ako ste boli vy?
Je rovnaká. Vie byť ľútostivá, zábavná, krásne spieva, ale občas si hovorím, že by mohla byť bojovnejšia. ...