Barbora Kosírová

Veď ešte pred chvíľou tu boli s vami, sedeli ste vedľa seba, rozprávali sa o počasí, mohli ste k nim vystrieť ruku. A teraz... Prázdno všade, kam sa pozriete.

Prísť o milovaného človeka celkom nečakane, bez možnosti pripraviť sa či rozlúčiť, je tá najhoršia nočná mora, z ktorej sa nedá nikdy celkom prebudiť. Zaplaví vás žiaľ, bezmocnosť, pocit krivdy a často aj viny, že ste mohli urobiť niečo, čo by zachránilo vášho milovaného. A po tom všetkom pred vami stojí jedna z najťažších úloh ľudského života – ísť ďalej a vyrovnať sa so stratou.

O tom, že mnohé z vás si tým prešli, svedčí veľké množstvo reakcií, ktoré sme dostali či už mailom, alebo správou na našej stránke na Facebooku. Žiaľ je niečo, za čo sa netreba hanbiť a čo netreba skrývať. Mnohým z vás sa možno trošku uľavilo, keď ste svoje pocity napísali, čo si nesmierne vážime. Rovnako ako o radosť, aj o žiaľ je dôležité podeliť sa, potom sa zvláda ľahšie. Z vašich srdcervúcich, veľmi osobných príbehov sme zopár vybrali, aby sme vás uistili, že v tom nie ste samy.

Oľga: Pre chybu lekárov som prišla o syna

Nášho 29-ročného syna a otca dvoch malých detí usmrtili lekári v istom krajskom meste. Nemocnica pochybila pri liečbe a syn trpel a zomieral pol roka na áre. Od narodenia bol úplne zdravý. Až počas vysokej školy začal slabšie počuť na pravé ucho. S takou diagnózou sa však nezomiera. Trikrát denne sme mu nosievali mixovanú stravu do sondy. Stoosemdesiat dní. Ja, môj muž a nevesta. Celé dni sme boli pri Ivkovi, masírovali sme ho, cvičili s jeho nehybným telom. Zomieral tou najhoršou smrťou, aká len existuje. Nemohol rozprávať, dýchať, hýbať sa. Každý deň sme pri Ivkovi na tom najsmutnejšom mieste na svete a plačeme. Nahlas sa s ním rozprávam, čo je nové, o jeho malých deťoch. Bez syna nedokážem žiť. Nejde to.

Pred dvoma rokmi, v máji 2017, som zdvihla nečakaný telefonát, v ktorom znelo: „Zomrela vám maminka!“ Hovor som dostala tam, kde som vôbec nemala signál! Ten signál si Boh našiel. Bola som vtedy v 26. týždni tehotenstva. Nikdy sa s tým nezmierim! Chýba mi. Nestihla som jej povedať: „Mami, prepáč a odpusť mi! Sama to nemáš v živote ľahké a ľúbim ťa.“ Najhoršie bolo pripravovať celý pohreb sama, bez akejkoľvek pomoci.

Pred rokom odišiel do nebíčka môj milovaný syn, o ktorého som sa starala 35 rokov, 24 hodín denne. Narodil sa s Downovým syndrómom. Dostávali sme od neho veľa lásky, objatí a krásne prežitých spoločných chvíľ. Máme na čo spomínať. Veľmi mi chýba, neviem bez neho existovať. Chodím iba po lekároch a na cintorín. Je to veľmi ťažké. Neželám ani jednému rodičovi, aby musel pochovať svoje dieťa. Nech odpočíva v pokoji, moje zlatíčko.

Ako sa dá prežiť, prijať a spracovať strata blízkeho človeka?

Odpovedá psychológ PhDr. Robert Krause, PhD.

Smrť zvládame lepšie, keď sa nás netýka. Je veľmi náročné považovať smrť za súčasť života, hoci je jeho neoddeliteľnou súčasťou. Nebyť strachu zo smrti, ľudia by žili kratšie, lebo by si neuvedomovali riziká vlastného správania. Samotný strach zo smrti je opodstatnený, lebo nás vlastne chráni.

Dôležitá je opora a podpora

Riešenie na spracovanie a prijatie smrti blízkeho človeka ťažko zovšeobecniť. Môžeme prežívať celú škálu emócií, napríklad šok, popieranie a mnohé iné, až po samotné zmierenie a prijatie. Do tohto procesu vstupujú ešte viaceré individuálne faktory. U každého to prebieha inak. Je však dôležité, aby mal človek oporu a podporu, ktoré mu túto náročnú životnú situáciu pomôžu zvládať. Dobré je v prípade potreby vyhľadať odbornú pomoc, ktorá môže byť v akútnej depresívnej fáze veľmi nápomocná. Je prirodzené, že ľudia po smrti blízkeho prežívajú smútok, plačú, ovládajú ich emócie viny, sklamania, strachu, hnevu, ale aj mnohé iné, ktoré sú zároveň adaptačnou reakciou na vzniknutú situáciu. Je veľmi dôležité, aby mal každý možnosť prejaviť tieto emócie v bezpečnom prostredí bez hodnotenia a súdenia zo strany druhých.

Autorka Elizabeth Kübler-Ross vydala v roku 1969 prelomovú knihu O smrti a umieraní, v ktorej sa venovala témam, čo boli dovtedy tabu. Proces vyrovnávania sa so stratou blízkeho rozdelila na tieto fázy:

1. Spočiatku človek popiera udalosť (nemôže uveriť tomu, čo sa stalo). 2. Nasleduje hnev a dohadovanie sa (so samým sebou alebo s Bohom). 3. Prichádza depresia, pocity prázdnoty a nezáujmu. 4. Nakoniec fáza akceptácie, prijatia skutočnosti. Odborníci však tvrdia, že každý môže prežívať fázy smútku v rôznom poradí, prípadne sa k niektorým vracať aj viackrát. Aj smútok je veľmi individuálny.

Pre chybu lekárov prišla o milovaného syna: Zomieral tou najhoršou smrťou, aká len existuje

Výber pre vás

Pre chybu lekárov prišla o milovaného syna: Zomieral tou najhoršou smrťou, aká len existuje

Súvisiace články

Rozvod bol najväčšia chyba jej života: Podvádzala muža so ženatým kolegom, a potom... Ach, NIE!

Keď uvidela, čo si jej manžel objednával na internete, skoro odpadla: Neuveríte, čo našla!

Družičke sa podarilo schudnúť až 40 kíl: TOTO je jej rada nad zlato!

Dojímavé! Nápad tejto nevesty vám roztopí srdce: TAKÝ obrad ste ešte nevideli

Môj muž prekročil všetky hranice: Oženil sa s milenkou a stále nemal dosť! TOTO už fakt prehnal

Toto je nočná mora každej ženy: S manželom kúpili dom, opustil ju kvôli...!

Výber pre vás